Myslela som si, že budem pri rozhovore počuť Joeyho z Priateľov, no ja som videla Imricha z Dunaja. Herec Ivan Šándor dokáže v jedinej vete spojiť vážnosť s nenápadnou iróniou a pripomenúť, že humor je často posledná zbraň proti pochmúrnosti. Seriálový Imrich pripomína, že ľudskosť je dôležitá aj mimo televízneho sveta – v bežnom živote.
Dlhé roky sme vás „počúvali“, no až v posledných rokoch sme vás začali aj naozaj „vidieť“. Boli ste hlasom mnohých kultových postáv – Joeyho z Priateľov, Spider-Mana a ďalších. V Dunaji ste dostali rolu, ktorá vás vyniesla pred divákov v plnej sile. Bolo to pre vás zadosťučinenie?
Klamal by som, keby som povedal, že to nebolo zadosťučinenie (úsmev). Samozrejme, aj predtým som účinkoval v rôznych seriáloch, no tým, že Dunaj je taký sledovaný a úspešný, dá sa povedať, že my herci sme sa na tom zviezli.
Sebairónia, ktorá je typická v humore Priateľov je vzácna schopnosť. Pomáha v živote aj vám?
Viem sa aj nahnevať, no vzápätí sa snažím o sebareflexiu a áno, aj takú zdravú sebairóniu.
Cítite niekedy, že sa v slovenskej spoločnosti vytráca humor, ktorý robil Priateľov takými ľudskými?
Áno, mám pocit, že je to u nás akési pochmúrne. A že tá pochmúrnosť prevláda nad radosťou zo života. To nesmieme dopustiť (úsmev).
Váš seriálový Imrich Bočkay sa zmenil od bezstarostného pôžitkára na odvážneho muža s jasnými morálnymi hodnotami. Čo podľa vás stálo za spúšťačom tohto prerodu?
Scenáristi pripodobňujú niektoré postavy v Dunaji reálnym osobnostiam z histórie. Imrich sa síce stal v deji zástupcom guvernéra Slovenskej národnej banky, ale je to ponáška na Imricha Karvaša, ktorý bol guvernérom Slovenskej národnej banky počas Slovenského štátu. Ako predstaviteľ Slovenského štátu pomáhal povstaniu. Pred Nemcami i ľudákmi skrýval zlato, financie, zásoby i potraviny.
Scenáristi to veľmi dobre vedia a tieto podobnosti vkladajú do scenára s jasným zámerom. Aj Lesana Krausková ako Alenka bola skutočná špiónka v Apolke. Beatrix Pospíšilová, zvaná Trixi, naozaj vyniesla z rafinérie materiály potrebné pre zacielenie bombardovania. Ďalším príkladom je Peťa Polnišová. Ako Anna je obrazom židovskej aktivistky Gisi Fleshchmannovej, ktorá pracovala pre Ústredňu Židov. Spolu s rabínom sa snažili mnohých vykúpiť. Nehovorím, že to je úplne odkopírované, ale je tam taký náznak…
Scéna, v ktorej Imrich prichádza o syna počas bombardovania Bratislavy patrila k najemotívnejším v celom seriáli. Ako sa herec pripravuje na niečo také bolestné, aby to bolo pravdivé, ale zároveň ho to úplne nezlomilo?
Divák už nevidel len Imrichove bežné sedenie za stolom s Kučerovcami. Ukázal im kus svojho vnútra, najhlbšie emócie. Vyžadovalo si to viac prípravy a sústredenia. Režisér nás usmerňoval, kedy pridať do výrazu viac, kedy menej..
Keď ste sa po týchto scénach vracali domov, objali ste svoje deti možno trochu pevnejšie než zvyčajne?
Ani nie, to by mi utiekli — osemnásť a pätnásť roční (smiech). Samozrejme, to, že mám deti, prispelo k tomu, aby som ako herec dokázal pretaviť do výrazu vážnosť tej situácie. Strata dieťaťa je pravdepodobne tá najväčšia tragédia, aká sa môže stať v živote človeka.
Čo je pre vás ako otca pubertiakov najväčšia výzva v tomto období, keď sa rodič učí púšťať kontrolu a musí prijať, že deti už nepotrebujú ochranu, ale dôveru?
Je to neustály boj so sebazaprením (smiech). Musím sa držať, aby som niekedy nevybuchol, akceptovať ich vek, aj ich názory.. je to skôr moja úloha ako ich…
Vzťah Imricha a Ireny si prešiel celou škálou – od odcudzenia cez pomalé znovu-zblíženie až po tragickú stratu syna, ktorá ich opäť zlomila a vrátila do výčitiek. Dá sa po takom niečom ešte nájsť cestu k pokoju, alebo to lásku dvoch ľudí navždy zmení?
Je to naozaj fatálna vec. Keď sa po smrti Ota stretol Imrich s Irenou na chodbe, Irena sa v rámci dialógu opýtala Imricha: „Ako budeme teraz žiť?“ . On jej odpovedal: „Neviem.“ A to je presným symbolom toho, že človek stratil to najbližšie, čo mal. Taká prázdnota je nezmazateľná. Ja takú skúsenosť, našťastie, nemám, no je mi jasné, že budú musieť teraz ako pár zabojovať. Držím im palce (úsmev).
Myslíte si, že Dunaj prišiel na obrazovky v správny čas, keď ľuďom znovu pripomína hodnoty slobody, odvahy a ľudskosti?
Určite. Či už sú to divadelné predstavenia alebo filmy, tvorcovia sa snažia sprostredkovávať tieto základné hodnoty. Dunaju sa však podarilo zasiahnuť slovenského diváka až zvláštnym spôsobom. Dostáva sa do veľa domácností. Píšu nám mladí ľudia. Napríklad sa pýtajú, kde stála vlastne tá Apolka? Málo ľudí vie, že takéto niečo vôbec existovalo. Sledujeme teda úžasný prínos, aj čo sa týka výchovného charakteru.
Keď sa dotýkate vojnových tém, uvedomujete si, že podobné tragédie sa dnes odohrávajú v reálnom čase – len niekoľko stoviek kilometrov od nás?
Žiaľ, toto je jasný príklad toho, čo sa dialo. A možno je to aj horšie — čo sa teraz odohráva na Ukrajine. Slovenský štát bol predsa len na strane Nemcov. Potom prišlo povstanie a tak ďalej.. Ukrajina bola jednoznačne napadnutá agresorom! Sú tam obrovské tragédie na rodinách. Neutíchajúce bombardovania. Pre nás je to až nepredstaviteľné.
Ste zaťom profesora Traubnera, ktorý má silné židovské korene a skúsenosť s historickou nespravodlivosťou. Diskutovali ste doma o tom?
Samozrejme, ešte keď svokor žil, Dunaj sa mu veľmi páčil. Bol rád že, je táto časť slovenskej histórie — deportácia Židov, divákovi sprostredkovaná. Takisto moja manželka skonštatovala, že povedomie o tom, čo sa dialo, sa prostredníctvom Dunaja zväčšilo. V tomto si diváci veľmi obľúbili pani Máriu. Vedeli sme, že je Židovka, no ten silný moment prišiel až keď ju deportovali.
Milého človeka, ktorý bol stelesnením dobra onálepkovali za Žida a z nejakých absurdných neracionálnych dôvodov ho poslali na nemilosrdnú smrť do koncentračného tábora. Vzniklo tu prepojenie udalostí so sympatiou k jej osobe, čo prinieslo silný obraz a emócie. Nabáda to diváka zamýšľať sa nad moralitou — či by vedel, aké stanovisko zaujať. Udal by suseda lebo je Žid alebo by ho schoval? Kde je tá hranica odvahy a kolaborantstva? V tomto stojí Imrich jednoznačne na správnej strane.
Hovorí sa, že po päťdesiatke sa človek začne viac obzerať dozadu a bilancovať. Zmenilo sa niečo vo vašom vnútornom nastavení po tomto životnom míľniku?
Áno, človek už balansuje. Niekedy sledujem aj smútok za minulosťou, čo som doteraz nemával. Nedávno sme boli s manželkou v jednom prímorskom mestečku a videl som tam mladých ľudí zabávať sa na pláži. Hovorím jej: „No, Ronka, toto my už nedáme (smiech)“. Potom mi došlo, že v tom veku, keď som mal osemenásť-dvadsať som vlastne robil to isté. Len som si to v tedy neuvedomoval. Aj my sme žúrovali na pláži do rána. Až teraz spätne to viem oceniť.
Vaša manželka je lekárka, vy ste umelec – dva veľmi odlišné svety. Čo sa od seba navzájom učíte celý život?
Možno ste nevedeli, ale moja manželka veľmi chcela byť herečkou (smiech). Dokonca si strihla aj nejaké dva výstupy v Dunaji ako zákazníčka. Odmalička pôsobila v amatérskom divadle a túžila byť herečkou, no nezabudne na to, ako jej raz otec povedal: „Keď budeš lekárka, môžeš byť aj herečka. Ale keď budeš herečka, nemôžeš byť už lekárka.“ A mal pravdu (úsmev).
Vraj vás ako neurologička zachránila od boľavej chrbtice, keď vám dohovorila pri nastávajúcej scéne v Dunaji počas bombardovania — keď Imricha odhodí tlaková vlna a padá na chrbát, že by bolo predsa len vo vašom veku lepšie, ak by to za vás zobral kaskadér.
Áno! A ešte aj povedala, že dúfa, že ten kaskadér bude taký fešák, ako ja (smiech). A to ma celkom po dvadsaťročnom manželstve potešilo (úsmev).