Fenomenálny Ivan Krajíček, herec, spevák, režisér, textár, konferencier, zabávač, by sa minulý rok dožil osemdesiat päť rokov. Na televíznej obrazovke sršal humorom, ale aký bol jeho život, keď zhasli svetlá reflektorov? „Bol nesmierne starostlivý. Citlivý. Ale aj tvrdohlavý,“ hovorí jeho manželka a celoživotná múza Mária Krajíčková, ktorú on láskyplne nazýval BABULA.
Narodili ste sa v Bratislave, plánovali ste študovať dramaturgiu, ale osud vás zavial do Slovenskej televízie. Tam ste sa stretli so svojím osudovým mužom?
Áno, bolo to v Redakcii pre deti a mládež. Po skončení strednej školy som sa hlásila na dramaturgiu, ale v tom čase tento odbor na vysokej škole múzických umení neotvárali. Zamestnala som sa preto v televízii, kde som pracovala ako produkčná a neskôr ako redaktorka Pionierskej Lastovičky, no a práve v televízii som sa stretla s vtedy začínajúcim hercom Ivanom Krajíčkom. Zoznámila nás režisérka Zora Bachnárová a hoci som mu padla do oka, ja som si k nemu hľadala cestu trochu dlhšie. V tom čase som sa totiž pohybovala vo vyberanej spoločnosti výtvarníkov, stále sme o niečom filozofovali a debatovali, a Ivan, keď som ho prvýkrát uvidela v námorníckom tričku, krátkych nohaviciach a sandáloch na bosých nohách, ma veľmi neoslnil.
Čo sa stalo, že ste napokon začali spolu chodiť?
Ivan bol neodbytný. Pozýval ma na obedy, čakal ma po službe pred redakciou a odprevádzal ma k autobusu. Nedopustil, aby som si niesla tašku sama, a tak som si postupne všímala nielen jeho galantnosť, ale aj to, aký je vtipný a šarmantný. A uvedomila som si aj to, čo iní na ňom videli už dávno. Jeho nesmierny talent a pracovitosť. V tom čase moderoval televíznu reláciu pre mládež, no dostal ponuku aj do Divadla Nová scéna. V šesťdesiatom štvrtom roku tam po vojenskej službe nastúpil do činohry, hral s významnými slovenskými hercami a postupne sa prepracoval do spevoherného súboru, kde mohol ukázať aj svoj spevácky talent. Zaľúbila som sa teda do úžasného človeka a dnes som šťastná, že som s ním mohla prežiť viac ako tridsať rokov.
Ako prijali vaši rodičia známeho herca a ako ste zapadli do jeho rodiny vy?
Ivan v čase nášho zoznámenia ešte slávny nebol. Naši ho mali radi pre jeho dobrosrdečnosť a to, že v ňom videli rodinne založeného človeka. Mamička ho dokonca volala Ivanko môj aj vtedy, keď so svojím konškolákom, režisérom Karolom Spišákom, chodili občas vyspevovať pod okná nášho bytu a susedia sa na to hnevali. Čo sa týka Ivanových rodičov, zo začiatku to bolo trochu rozpačité. Ivana jeho mama vychovávala ako v bavlnke, chcela pre neho len to najlepšie. Aj keď pred jeho narodením s mužom bývali v Trenčíne, svojho jediného syna išla porodiť do Žiliny, aby sa narodil vo veľkom meste, v dopravnom uzle. Odmalička nosil oblečenie ušité na mieru, chodil do hudobnej školy, tancoval, spieval, mal z neho byť hotelier, keďže jeho rodina vlastnila krčmu… Situácia sa vyvinula inak, namiesto Karlových Varov išiel Ivan na choreografiu. Keďže pre nízky počet uchádzačov tento odbor neotvorili, prijali ho na herectvo a hoci sa s tým jeho rodičia zmierili, nevestu si predsa len predstavovali z vyšších kruhov… Alebo aspoň herečku. Povolanie produkčnej sa jeho mame zdalo trochu málo…
…napokon ste si k sebe našli cestu. S Ivanom ste sa zobrali a vaše manželstvo by mohlo byť scenárom pre dokonalý život.
Mali sme sa veľmi radi. Hovorím to v minulom čase, ale ja mám pocit, že Ivan tu je. Niekedy sa s ním rozprávam, preberáme množstvo vecí, akoby stále žil. A áno, boli sme šťastí, i keď aj my sme museli prekonávať a zvládnuť množstvo problémov. Zobrali sme sa na Miestnom národnom výbore v Partizánskom, v meste, kam sa jeho rodičia presťahovali, keď im v päťdesiatych rokoch zoštátnili spomínanú krčmu. Obaja sa zamestnali v Spoločenskom dome, otec pracoval ako čašník, neskôr ako majster odborného výcviku a mama ako barmanka. Obaja boli vynikajúci hostitelia a aj naša svadobná hostina trvala asi tri dni a tri noci. Napriek tomu, že som chcela čo najtichšiu svadbu. O prekvapujúce momenty nebola núdza ani pred svadobným obradom. Ivanovi sa cestou z Bratislavy do Partizánskeho pokazilo auto a na vlastnú svadbu meškal dve hodiny. Aj so svedkom Jožom Kronerom, ktorý sa v tom aute viezol s ním. Keď napokon prišli, Ivan si zabudol doma obrúčky, takže sme si počas sľubu museli prstene požičať od kamarátov. A keď sme vyšli z budovy, čakali nás tam žiaci zo základnej školy a mnohí ďalší obdivovatelia, lebo ženil sa predsa známy herec a to si nemohli nechať ujsť. Žiadna tichá svadba sa teda nekonala😊.
…spomenuli ste problémy, ale tých veselších chvíľ vo vašom manželstve bolo určite viac.
Samozrejme. Vedeli sme sa zasmiať aj na nepríjemných veciach. A Ivan sa na mňa nehneval ani vtedy, keď som na neho zvýšila hlas. Bol totiž veľmi priateľsky, dôverčivý a mnohí ľudia tieto jeho vlastnosti veľmi radi využívali. Navyše, veľmi rád iným pomáhal. Bez toho, aby si za to pripisoval nejaké zásluhy. Bol vynikajúci herec, spevák, ale aj režisér. Napríklad muzikál Cyrano z predmestia bol výnimočný aj vďaka nemu. On však dával vyniknúť mladým hercom – Kamile Magálovej, Jozefovi Benedikovi, autorom hudby Pavlovi Hammelovi a Mariánovi Vargovi, textárom Kamilovi Peterajovi a Jánovi Štrasserovi, autorke libreta, Alte Vašovej. Hovoril o nich v superlatívoch. Spomínam si, ako na tento muzikál stál pred Divadlom Nová scéna dlhý rad mladých ľudí. Bolo to úžasné predstavenie, ale on ako režisér vedel vdýchnuť autentickosť, dynamiku aj prirodzenosť aj do ostatných hier, ktoré režíroval. A to tak v divadle ako aj v televízii.
Vymenovať tvorbu Ivana Krajíčka je takmer nemožné. Hral, spieval, režíroval, moderoval humorné relácie… Vtipnejší vyhráva, Samoobsluha zábavy dnes patria už k tým legendárnym.
Jeho tvorba je rozsiahla, lebo Ivan začal hrať a moderovať v televízii už počas vysokej školy. Televízia ho nesmierne priťahovala, napriek tomu, že hrať a moderovať mali počas štúdiá z vedenia školy zakázané. Ivan to však zobral na ľahkú váhu. Asi si nemyslel, že rektor vysokej školy múzických umení bude pozerať reláciu pre mládež. V jeden deň si však Andrej Bagar televíziu poobede zapol a keď tam Ivana uvidel, nepomohlo ani to, že bol talentovaným študentom. Ivan musel pred štátnicami zo školy odísť. Jeho ročníkovému vedúcemu a hercovi SND, Júliusovi Pántikovi to bolo veľmi ľúto, ale nedalo sa s tým nič robiť. Ivan sa s tým musel vyrovnať. Čo aj urobil po svojom – mávol nad tým rukou a povedal, že on k svojej robote papier nepotrebuje. Ako sa ukázalo, bol úspešný aj bez toho a keď po niekoľkých rokoch prišla zo školy ponuka, aby si štátnice dorobil, už sa tam nevrátil.
Dá sa povedať, že v tomto ohľade bol priekopníkom. Rovnako aj v tom, že v sedemdesiatych rokoch odišiel z divadla a bol na voľnej nohe…
Ivan sa rozhodol odísť z divadla na voľnú nohu v čase, keď sme mali malé deti. Nebolo to jednoduché. Moderoval síce úspešné relácie, ale honoráre niekedy meškali aj dva, tri mesiace. Museli sme si požičiavať od mojej mamy. Slobodné povolanie znamenalo aj to, že musel často cestovať po celom Československu a niekedy to boli aj zájazdy v Maďarsku, Poľsku a v bývalom Sovietskom zväze. Stále niekde cestoval a hoci ja som to nemala rada, on by za divákmi prešiel aj pol sveta. Vďaka tejto jeho milovanej práci sme mali obdobia, keď sa nám zúfalo nedarilo, ale prišli aj chvíle, keď sme si mohli dopriať kúpiť si vlastný dom. V každom prípade na tom dome som trvala ja. Ivan by bol spokojný aj v našom malom peknom dvojizbovom byte, ktorý bol v širšom centre Bratislavy. Ja som však chcela, aby naše deti vyrastali v dome a každý deň som sa chodila pozerať do neďalekej štvrte, či sa náhodou niektorý z domov nepredáva. Po asi mesiaci každodenného chodenia som mala šťastie a jeden dom na predaj bol. Síce v dezolátnom stave, ale opravili sme si ho podľa našich predstáv. Dokonca sme mali aj malú záhradku, v ktorej som pestovala zeleninu. Tam Ivan, v podkroví, najradšej tvoril, a tam, keď ochorel, najradšej sedel pod čerešňou a hovoril, ako by tu s nami rád ešte bol.
Keď váš muž ochorel, bol na vrchole slávy. V Slovenskej televízii nakrúcal Repete, dokonca stále cestoval so zábavným programom za divákmi po Slovensku, moderoval Silvester…
Mal iba päťdesiat sedem rokov, ale bol bez energie. Celý sa rozdal. Keď som mu hovorila, aby spomalil, iba sa na mňa začudovane pozrel. On nevedel byť bez ľudí, svojich poslucháčov a divákov. Začiatkom deväťdesiatych rokov, tesne po revolúcii, si kúpil mikrobus a začal aj s kolegami cestovať po Slovensku. Protestovala som, dohovárala mu, či to ešte potrebuje, ale toto bol jeho život. Kontakt s ľuďmi, ich smiech, úprimné priateľstvo. Nasadil si na hlavu šiltovku s nápisom BOSS, ja som mu položila na palubnú dosku rezne a on mikrobus šoféroval, potom hral a napokon aj odšoféroval naspäť domov. Celú cestu si vraj spievali, aby nezaspal… Choroba nás teda prekvapila. Veď zápal pľúc mal až po päťdesiatke. Druhýkrát, keď začal kašľať, to už bolo horšie. Musel do nemocnice a tam zistili diagnózu. Verila som, že sa z toho dostane. Pred rokmi sme zákernú diagnózu prekonali aj s našou dcérou Saškou. Verili sme a asi najviac Ivan. Ale v jeho prípade to bolo dosť vážne a v júni v roku 1997 zomrel.
Stihol si však aspoň rok užiť svojho milovaného vnuka, Mateja.
Bol to pre neho nesmierny dar. S vnukom sa vydržal hrať celé hodiny. Keď mal Matej asi tri roky, veľmi ma raz prekvapil, keď sa začal pýtať na deda a ukazoval mi, kde sa spolu hrávali v záhrade a v jeho pracovni. Mal iba jeden rok, keď Ivan zomrel, ale on si na neho pamätal. Zdalo sa mi to neuveriteľné a opäť sa mi potvrdilo, že je čosi medzi nebom a zemou. Dnes by mal Ivan z vnuka veľkú radosť. Je z neho úspešný tenisový tréner a najmä je to slušný a dobrý chlapec. Každý deň ma príde pozrieť a mne robí radosť, keď sa spoločne naobedujeme. Ivan by mal radosť aj zo svojich detí – Iva, ktorý sa po rokoch vrátil na Slovensko z Austrálie a z dcéry Sašky, ktorá je rovnako zodpovedná a pracovitá ako on. Ivan bol nesmierne tvorivý, vždy plný nápadov, dokonca aj na dovolenke. Bol to jednoducho fenomén a ja som šťastná, že som mu mohla vytvoriť zázemie. Rodinu, ktorú mal veľmi rád.
