Na pódiu pôsobí suverénne, s ľahkosťou rozdáva emócie aj energiu, no v súkromí hovorí o oveľa tichšej, vyzretejšej radosti zo života. SILVIA ŠARKÖZIOVÁ dnes otvorene priznáva, že až s pribúdajúcimi rokmi našla vnútorný pokoj a slobodu robiť veci podľa seba. Spolu s dcérou VANESSOU odhaľujú aj ich blízky vzťah.
Videla som vás na Prešporskom bále v Bratislave, kde ste rozdávali úsmevy a energiu na všetky strany. Ste pozitívne nastavená prirodzene alebo je to súčasť vášho povolania?
Samozrejme ako každý človek, aj ja mám starosti a radosti, no keď prídem do práce, snažím sa všetko negatívne nechať bokom. Verím, že zlú náladu by si človek nemal nosiť do práce. Som šťastná, že robím to, čo ma baví. Považujem to za obrovský dar. Keď človek chodí do práce s nechuťou, skôr či neskôr sa to prejaví aj v jeho živote. Myslím si, že zbytočne môže mať človek krásnu rodinu a všetko môže byť super, ale keď ide znechutený do práce, to sa odzrkadlí aj na životnom postoji. Som pánu Bohu a svojim rodičiom vďačná za to, že ma viedli k tomu, aby som mohla prežiť život taký, aký ho teraz prežívam.
V čom vás skúsenosti naučili viac počúvať samu seba než okolie?
Aj preto dnes hovorím, že žijem najkrajšie obdobie. Mám zdravie, prácu, ktorá ma napĺňa, a dcéra mi robí radosť. S pribúdajúcim vekom si viac uvedomujem hodnotu každého dňa. Mladý človek berie veľa vecí ako samozrejmosť, no ja viem, že to tak nie je. Už nerobím veci len preto, že sa odo mňa očakávajú. Viem, čo je pre mňa dôležité. Ocitla som sa v období, keď sa zo svojho života veľmi teším. Tým, že som veľmi skoro prišla o rodičov, viem, že nie je žiadna samozrejmosť ocitnúť sa po 50-ke v dobrej kondícii. Každý jeden deň, kedy prežijem život bez toho, aby ma niečo bolelo, si viac užívam. Ocitla som sa v životnej etape kedy už nerobím nič, čo by sa odo mňa očakávalo. Mnohé zbytočné veci, ktoré som kedysi robila, už nerobím a vekom som zmúdrela.
Orchester Cigánski diabli pôsobí na scéne už vyše dvadsať rokov. Ako vnímate dnešnú hudobnú scénu v porovnaní s časmi, keď ste začínali? Existuje niečo za čím vám je vyslovene clivo?
Mladí muzikanti to majú dnes oveľa ťažšie. Ak chcú robiť kvalitnú hudbu, nemajú veľa priestoru, kde sa ukázať. Dnes sa často dostávajú do popredia ľudia bez hlbšieho základu. O to viac si vážim prirodzenú cestu, ktorou sme si prešli my. Ak chcete robiť kvalitnú hudbu, je v dnešnej dobe malo platforiem, kde sa môžu muzikanti predviesť. Začal sa tu šíriť nevkus cez rôzne sociálne siete. A chýba kvalitné publikum, ktoré bolo vychované televíziou, rozhlasom a médiami. Kedysi boli média zaplnené ľuďmi, ktorí niečo dokázali. Dostať sa na titulku časopisu znamenalo v niečom vynikať, niečo robiť dobré a bola to odmena za prácu. V súčasnosti mám pocit, že aj vy novinári to máte ťažšie. Píše sa o ľuďoch, ktorí sa rýchlym spôsobom dostali na výslnie a zďaleka to nie je o ich práci. Preto si myslím, že mladí muzikanti to majú oveľa ťažšie ako my, ktorí sme na sebe pracovali a verili sme, že keď budeme robiť to, čomu veríme, tak raz príde odmena v podobe publika. Nehovorím o obrovskej slave, ale o prirodzených procesoch.
Ako sólistka na violončele aj v speve sa neustále umelecky posúvate a vstupujete do nových spoluprác. Čo vás motivuje nezostať stáť na mieste a kto je u vás v orchestri hlavným iniciátorom týchto impulzov?
Čo sa týka takých kapelových inšpirácií, vždy je to môj manžel Ernest. Máme v ňom človeka, ktorý má víziu, je pracovitý a nebojí sa experimentovať. Vymýšľa nové spolupráce, s rôznymi symfonickými orchestrami po celom svete, s instrumentálnymi umelcami, s našimi popovými aj opernými spevakmi. Aj my ostatní prichádzame s nápadmi, ale realizátorom toho celého je Ernest.
Zjavne má v sebe prirodzenú chuť napredovať. Mal ju vždy?
Áno, pamätám si ešte ako študentka na konzervátoriu na kapelu, ktorú už vtedy dal dokopy. Nikdy si nevyberal podľa toho kto je najlepší, ale každý, kto mal chuť si zahrať, bol vítaný. Môj manžel miluje hudbu a má rád výzvy.
Hudba vo vašom podaní často nesie emóciu aj temperament. Čo musí mať skladba, aby ste ju prijali za svoju?
Musí nás niečím osloviť. To je úplne jedno, že čím. Pracujeme na rôznych skladbách, niektoré sa ujmú tak, že ich hrávame na našich koncertoch roky a niektoré sa menia. Najradšej máme najnovšie prírastky.
„Nerobím už nič, čo by sa odomňa očakávalo.“
Hudba je univerzálnym jazykom. Vy ste ňou boli obklopená odmalička. Potrebujete od nej aj oddychovať, v úplnom tichu?
Áno. Keď máme po turné, kde veľa cestujeme a hráme, čo sa deje často, tak potom naozaj nemôžem nič počúvať. Aj moji známi vedia, keď si k nim nasadnem do auta, musia okamžite vypnúť rádio (úsmev).
Dcéra Vanessa kráča vo vašich šľapajach. Bolo pre vás prirodzené ju podporovať, alebo ste mali aj obavy kam sa to hrnie?
Tým, že sa Vanesska veľmi dobre učila na základnej škole, tak som sa tešila, že bude mať „normálne“ povolanie a nebude z nej muzikantka. Snívala som o lekárke, pretože ja ich úplne obdivujem. Veľmi som chcela, aby moja dcéra bola doktorka. Toto mi trošku nevyšlo, pretože už keď bola malé dievčatko, tak stále vyžadovala potlesk. Vtedy mi došlo, že moje ambície asi nepadli na úrodnú pôdu. Snažili sme sa ju teda podporovať, aj keď sme nemali v pláne, že bude muzikantka.
Vanessa, vyrastať po boku známej mamy môže byť inšpiratívne aj náročné. Ako ste to vnímali vy?
Keď som bola malá, ako dieťa som nejako obzvlášť nevnímala, že je mama známa. Alebo lepšie povedané, vnímala, ale bola to absolútne prirodzená súčasť života, čiže som to vôbec neriešila. Pre mňa vždy bola jednoducho tá najlepšia mama na svete. A samozrejme aj tá najinšpiratívnejšia, na ktorú som sa chcela najviac podobať úplne vo všetkom. Či už v obliekaní, správaní, alebo tým, že som vedela, že aj ja chcem stáť na pódiu tak, ako ona.
Silvia, čo by ste jej ako mama, aj ako umelkyňa chceli odovzdať, aby ju to ochránilo pred sklamaniami?
Ona v tom vyrastala. Už veľmi skoro začala hrať v rôznych seriáloch, filmoch a začala spievať. Je dobre obrnená voči nástrahám. Absolútne sa nebojím, že by ju to pohltilo.
Kedy ste si uvedomili, že spev je aj vaša vlastná cesta, nielen rodinné dedičstvo?
Vanessa: Ten moment podľa mňa nikdy v podstate neprišiel v zmysle, že nejaký jednotlivý moment by to pre mňa určil, alebo by som si to práve vtedy uvedomila. Odkedy som začala rozprávať, začala som aj spievať a od najútlejšieho detstva som vedela, že chcem stáť na pódiu a robiť umenie.
V čom sa snažíte byť iná než mama a kde naopak rada preberáte jej skúsenosti?
V ničom sa cielene nesnažím byť iná, prirodzene, tým že som s ňou trávila naozaj veľmi veľa času nielen v detstve, ale aj dospievaní a aj teraz v dospelosti, veľa vecí robím ako ona a veľa jej spôsobov prešlo aj na mňa, takisto ako aj veľmi veľa z otca. Či už povahových črtov, mimiky tváre, zvykov a v podstate všetkého 🙂 Ale čo som po mame zdedila, pritom som to nevedela pochopiť kým som s nimi ešte bývala a teraz to robím aj ja, je upratanie niečoho tisíckrát po sebe aj keď viem, že o 3 sekundy idem urobiť úkon, ktorým to opäť zašpiním a stačilo by to upratať až na konci, haha :))
Máte spoločný hudobný sen, ktorý by ste si chceli splniť?
Obe: Takých snov máme veľa a sme veľmi rady, že sa nám ich darí stále postupne plniť. Dopredu však nikdy neprezrádzame.
Ako vyzerá váš ideálny deň, keď neriešite hudbu?
Vanessa: Môj ideálny deň začína v prvom rade bez budíku, zobudiť sa pred 9:00 je pre mňa trochu problém. Milujem, keď máme s priateľom rannú pohodu, nikto sa nikam neponáhľa, máme čas na spoločné raňajky, či už doma alebo v obľúbenej pekárni a strávime celý deň s našimi najbližšími pri dobrom obede, alebo nejakom spoločnom výlete. Blízkosť mojich najbližších, dobré jedlo a nové zážitky sú to, čo milujem najviac.
Dokážete si doma oddeliť rolu mamy a kolegyne?
Musím sa priznať, že som bola prísna mama, čo sa týka školských povinnosti, poriadku a podobne. Ale čo sa týka bežnej výchovy, tam som veľa práce nemala, pretože zvyknem hovoriť, že sa mi narodila kamarátka, a nie dcéra. Nebolo treba ju veľmi usmerňovať, ona bola naozaj bezproblemové dieťa.
Kto je u vás doma dominantnejší, Vy alebo Ernest?
Ako v čom. My vieme čo treba nechať na toho druhého. Každý máme nejaké kompetencie. A v nich sme potom dominantnejší. Ernest vie lepšie narábať s peniazmi, tak sa snažím ho počúvať, nie poslúchať, ale počúvať. On zase vie, že v domácnosti určujem pravidlá ja, ktoré on samozrejme porušuje, ale vie, že do určitej miery môže.
Ste krásna žena, s vekom však pribúdajú rôzne potiaže aj ohľadom proporcií či vrások. Ako sa o seba staráte?
Prišlo to, ako u každej ženy, aj u mňa. Začali pribúdať kilogramy, ktoré som predtým absolútne nemusela riešiť. Teraz ich už riešim, pretože v určitom veku nie je metabolizmus taký ako v mladosti. Doslova každé kilo sa na mňa chytá. Som v kolektíve, kde sú sami labužníci, ktorí si neustále objednávajú jedlá, ktoré ja nesmiem. Väčšinou je to tak, že keď sme dlho na cestách a náš deň je dlhý, tak je dosť ťažké držať sa nejakých zásad. Často ich porušujem. Keď sme doma, tak sa snažím postaviť sa na bežiaci pás. Ordinujem si iba mäso so šalátom a nič z múky či sladké. V mladosti som nič podobné nemusela riešiť a kľudne som si mohla dať v noci palacinky, teraz to už robiť nemôžem.
Ako muzikantka máte v sebe vypestovanú pevnú disciplínu, či sa mýlim?
Práveže je to pre mňa skutočne dosť ťažké (smiech).
Na verejnosti vás vždy vidíme krásne upravenú. Maľujete sa denne? Nemáte problém vyjsť aj bez make-upu?
Keď som bola mladá a mala som perfektnú pleť bez vrások, tak som sa vždy ráno naličila. Aj keď som išla iba do obchodu alebo vyniesť smeti. Keď sme išli dlhú cestu, vždy som mala na sebe make-up. Teraz, keď som už staršia, mám aj vrásky, tak som od toho trošku upustila a bežne sa stane, že idem do obchodu nenaličená. A v bežný deň ani nemusím mať žiadny make-up na sebe. Pleť si trochu oddýchne. Keď môžem, tak sa neramaľujem.
Dievčatá, ako prežívate veľkonočné sviatky?
My sme na Veľkú noc zvykli cestovať za teplom a oddychom, ale teraz keď nemusíme, radšej nepôjdeme nikam. Svet je hore nohami. Celá rodina sa teší ako budeme pokope a prídu šibači. Po dlhom čase budem teda pripravovať všetko pre nich. Táto tradícia u nás stále funguje.
Foto: archív S. Š.