Katarína Kleknerová pracuje v televíznom spravodajstve, kde pôsobí ako reportérka na Ukrajine. Odvahu jej rozhodne nemožno uprieť. Často sa vydáva aj tam, kam by si netrúfli ani mnohí muži.
Pôvodne si Katka myslela, že sa bude venovať hudbe a vyštudovala hru na akordeón. Žije a zároveň aj pracovne pôsobí v blízkosti slovensko-ukrajinskej hranice. Na Ukrajinu chodieva už štrnásť rokov, pracovne aj súkromne. „Často si robím srandu, že bývam síce na Slovensku, ale naobedovať sa viem aj v Ľvove. Na Ukrajine som bola často už predtým, ako sa stala centrom pozornosti. Nebývala atraktívna pre svet a ani pre nás Slovákov, hoci žijeme v súsedstve. Mňa lákala vždy tým, že ju mám za humnami, ale veľmi málo som o nej vedela. Určite oveľa menej ako o našich severných susedoch, alebo o Čechoch,“ začína svoje rozprávanie nadšená reportérka. „Mala som pocit, že sa s ňou spájali skôr negatívne predsudky, ako tie pozitívne.“
Katka nakrúcala reportáže aj v ukrajinských mestách, ktoré dnes už neexistujú
Silná spolupatričnosť
Aktuálne má Katka na Ukrajine množstvo priateľov, aj kolegov z brandže. „Viem, že každý má vlastné skúsenosti, ale moje sú iba pozitívne. Stretla som sa tam s ľuďmi, ktorí mi vždy pomohli, a to dokonca aj v situáciách, kde si nie som istá či by nám pomohli naši krajania. Spomínam si na ukrajinských novinárov, ktorí sú skutočne veľmi ochotní a to v nezávideniahodných situáciách.“ Ukrajincov považuje za temperamentnejších a prirodzene väčších patriotov.
Babka Kristína
Na Ukrajine zažila za tie roky množstvo rôznych situácií. So smiechom si spomína na babičku, ktorá chodiela zo svojho domu do mesta cez horskú rieku po lane. Jej nebohý manžel jej vyrobil korýtko do ktorého si sadla a prešla v ňom cez rieku. Vyzeralo to naozaj komicky a Katka ani neverila, že sa takto niekto v dnešných časoch pohybuje. „To bola jediná prístupová cesta kadiaľ mohla prejsť, nedalo mi to a spravili sme z toho aj reportáž. Je to veľmi nebezpečný druh prepravy, ale ona si na to jednoducho nasadla, pomocou rúk sa vlastnou sílou odrazila a už fičala na druhý breh,“ spomína si so smiechom Katarína.
Mesto duchov Černobyľ
Zo spomienok na Černobyľ má Katka dodnes zimomriavky. Navštívila ho spolu s manželom, ktorý je kameramanom a na cestách ju pravidelne sprevádza. Prišli tam práve v čase 30-teho výročia katastrofy z roku 1986: „Najviac ma zasiahlo ticho, ktoré tam vládne. A ohlušujúci pocit, že tam žili ľudia, ktorí sa mali o 2-3 týždne vrátiť späť do svojich domovov a nevrátili sa už nikdy.“ Počas pobytu v inkriminovanej zóne museli dodržiavať prísne opatrenia. Mali na sebe oblečené dlhé rukávy, obutú pevnú obuv, nesmeli tam nič jesť ani piť a nesmeli chodiť po tráve, iba po asfaltových plochách. Zakázané bolo aj čohokoľvek sa dotýkať.
Plavba po rádioaktívnej rieke
Katkina práca si vyžaduje veľké množstvo adrenalínu a kopec rešpektu. „Chvíľu nám trvalo, kým sme sa odhodlali vyraziť na plavbu po rieke Pripiať. Naším cieľom bolo ukázať černobyľskú zakázanú zónu z úplne iného uhla – z paluby člna ukrajinskej námornej ochrany. Plavili sme sa popri najviac kontaminovanej oblasti planéty a zároveň pohraničím s Bieloruskom. V súvislosti s napätou situáciou v Bielorusku bola hranica výrazne posilnená, dnes tam hliadkuje dvojnásobok jednotiek oproti minulosti. Rieka Pripiať má rádioaktívne úseky len miestami. Niekde je úplne a niekde vôbec. Námorníci po nej aj po Dnepri sprevádzajú bieloruské plavidlá až do prístavu v Kyjeve,“ vysvetľuje redaktorka aktuálnu situáciu. Zaujímavosťou je aj prítomnosť nelegálnych rybárov, ktorí si v rádioaktívnej rieke chcú uloviť ryby. Počas plavby boli na člne štyria a čo náhoda nechcela – čln sa pokazil. „Zospodu sa nám zamotali riasy a vtedy mi už nebolo všetko jedno. Chlapci však boli šikovní, našťastie to rýchlo opravili a plavili sme sa ďalej.“
Rabovanie zamorenej oblasti
Po obvode zakázanej zóny neustále hliadkuje pohraničná stráž. Ešte stále sa však nájdu ľudia, ktorí zo zamorenej oblasti vynášajú všetko, čo nájdu a predávajú to na čiernom trhu. Čo je veľmi nebezpečné, pretože nič netušiaci kupujúci si môže zadovážiť domov predmet s dosahom na jeho zdravie. A to suveníry, ktoré sú stále rádioaktívne. V zóne zbierajú parohy, huby aj jahody – všetko, čo je zakázané. Byty sú doslova vybrakované.
Vojna trvá od roku 2014
„Nakrúcali sme aj vo vtedajšej prvej frontovej línii na Donbase. Od Luhanskej stanice cez všetky mestá, ktoré dnes už neexistujú. Vtedy to tam bolo veľmi nebezpečné. Mysleli sme si, že nič horšie už nezažijeme. Veď bol v našej tesnej blízkosti ostrelovač a separatisti, počuli sme neustálu streľbu. Streľby začali dopadať stále bližšie. Fixér (miestny novinár alebo iný kontakt, ktorý pomáha zahraničným reportérom pri zhromažďovaní informácií počas reportovania v danej krajine-pozn.red.), ktorý bol s nami, nás varoval a prikázal utekať skryť sa do auta, lebo už nám naozaj šlo o život,“ spomína si na nezabudnuteľnú skúsenosť „ostrieľaná“ redaktorka. V súčasnej vojne považuje za zákerné to, že bezpečie nie je nikde na Ukrajine. Kyjev, Charkov, ani Ľvov, nikde sa nedá skryť. Raketa príde bez varovania. Napriek tomu, že letecké poplachy znejú vždy, raketa príde častokrát skôr ako to stihnú. A keď zaznejú sirény, už počujete výbuchy.
Zmena v správaní Ukrajincov
Katrína vie porovnať správanie ľudí na Ukrajine desať rokov pred vojnou, pár dní tesne pred jej začatím a dnes. „Nik z Ukrajincov neveril, že vojna po celej krajine naozaj vypukne. S manželom sme šli priamo do Charkova a chceli sme sa presvedčiť na vlastné oči, čo sa tam deje, pretože to je hlavným poslaním našej práce. Priniesť reportáže z miest, kde diváci nemôžu byť. Po vypuknutí vojny som tú reportáž nazvala Ako veľmi sme sa mýlili. Samy Ukrajinci mi so slzami v očiach tvrdili, že do poslednej sekundy neverili, že sa to môže naozaj stať,“ opisuje prvé chvíľe začatej hrôzy. Cestou z Charkova sa zastavili v Kyjeve, kde už ľudia vstupovali do tzv. teritoriálnej obrany. Boli to polovojenské jednotky dobrovoľníkov, ktorí sa stretávali, mali makety zbraní vyrobené z dreva a učili sa s nimi narábať. Robili si zásoby vody a jedla.
Na našej východnej hranici sa tvoril rad desaťtisícoch ľudí, ktorí hľadali bezpečie v schengenskom priestore. „Na začiatku vojny som na Ukrajincoch videla neuveriteľný patriotizmus, odhodlanie, statočnosť a pripravenosť zomrieť za svoju krajinu. To si na Slovensku neviem predstaviť. Teraz tam cítiť únavu, frustráciu, a sklamanie. Územné zisky nemajú žiadne, situácia sa len zhoršuje a vždy prichádzajú o nejakú časť územia.“ Katka si spomína na živý Kyjev, aktuálne je mesto poloprázdne a naplnené smutnými ľuďmi. Mnohé podniky sú už pozatvárané a všade cítiť vojnu. Na námestí sa stále stretávajú ľudia, ktorých blízky sú v ruskom zajatí. Majú veľké transparenty a na nich fotografie svojich manželov, synov a otcov. A žiadajú vládu, aby im nejakým spôsobom pomohla a dostala ich milovaných späť zo zajatia.
Poďte sa presvedčiť na vlastnej koži
Keď si Katka číta reakcie ľudí na situáciu na Ukrajine, občas je jej do plaču. Nájde aj výroky typu: čo to je za vojna, keď sú tam trája mŕtvi. „Zo začiatku to bol strašný boj. Argumentovala som, presviedčala a až po istom čase pochopila, že to nemá zmysel. Verila som, že keď niekomu poviem, čo som videla na vlastné oči a môžem mu o tom porozprávať, tak ten človek povie, aha, počkaj, tak to mení situáciu, pretože ty si tam bola, tak mi porozprávaj a ja skúsim nad tým porozmýšľať. U istých ľudí sa také čosi nedeje. Dnes ich už len volám so mnou, ale boja sa ísť. A ja sa pýtam prečo majú strach ísť a podať vlastnú výpoveď, keď sa tam nič nedeje?“
Niekedy je raketa rýchlejšia ako letecký poplach
Nakrúcanie v mínových poliach
„Kto iný, ak nie ja“, spýtala sa Katky žena, ktorá v nepriestrelnej veste vyhľadávala míny v Černihivskej oblasti. Jeden z tých okamihov pri nakrúcaní reportáže, ktoré si zapamätáte. „Cez vlastnú skúsenosť, kedy som sa na jeden deň stala súčasťou tímu svetovej humanitárnej organizácie, som divákom sprostredkovala autentický, neskreslený pohľad na prácu deminérov. Vycestovala som do zamínovaných oblastí pozdĺž ukrajinsko – bieloruských hraníc, ktoré ruskí vojaci okupovali hneď v prvých týždňoch vojny. Neuveriteľné množstvo mín najrôznejších druhov je tam dodnes a ľudia sa do svojich domovov práve pre hrozbu nečakaných explózií nemôžu vrátiť, hoci oblasť ukrajinská armáda oslobodila. Reportážou som chcela upozorniť na tieto sekundárne dopady vojny, ktoré zostávajú v tieni informácií o útokoch, o zranených či mŕtvych civilistoch. Oblasť stále nie je bezpečná a aj v čase nášho pohybu na mínovom poli bol vyhlásený letecký poplach. Ľudia sa ma často pýtajú – nemáš strach? Prečo tam chodíš? Lebo je to moja povinnosť ako reportérky, aj ako človeka. Lebo kto iný?,“ uzatvára svoje rozprávanie žena so srdcom a kamerou na správnom mieste.
Reportérka sa vydala aj na cestu cez zamínované polia
Foto: archív K.K, TV JOJ