S Pavlou sme sa spoznali na večernej škole. Večne usmiaty stredobod pozornosti, žena, akú neprehliadnete. Veľmi sme sa zblížili. Neverila by som, že takáto „bohyňa“ môže kvôli mužovi ohroziť všetko, na čom záleží. Ľudské osudy sú ale bez záruky.
„Dáme po škole drink?“ pristál mi na lavici papierik. Do kelu. Tak rada by som, ale decká boli malé, muž mi s nimi pomáhal ako vedel, necítila som sa v práve. „Pavli, dnes nemôžem,“ odpísala som svižne. „Trapka,“ vrátil sa mi papierik o malú chvíľu aj s obrázkom dvoch štrngajúcich pohárov na stopke a smutným smajlíkom. Možno som mala ísť, ale to už nezmením…
Nehodný
Vrátila som sa teda domov k deťom, uložila som ich, ako vždy a otvorili sme si fľašu vína s mužom. Bol vždy dobrák od kosti. Dlho som si to nevážila, ale po stretnutí sa s Pavlou som naňho nedala dopustiť. Ten jej ju podvádzal a rozvádzali sa. Ona sa napriek tomu snažila žiť najlepšie ako mohla a slušne vychovávať ich tri deti. Obdivovala som ju a zároveň som cítila akúsi úľavu, že nemusím kráčať v jej topánkach. Adam to vedel. V poslednej dobe som mu prejavovala vďačnosť častejšie ako predtým. Tešilo ho to, i keď nič nepovedal. Bolo nám naozaj dobre, len pre kamarátku som sa trápila. „Ako v škole?“ spýtal sa rutinne. „Klasika, Pavla ma volala na drink, ale nechcela som ťa tu opäť nechať,“ neklamala som. „V pohode, veď ja by som si nejak poradil. Chúďa, baba. Škoda takej rakety pre jedného nehodného chlapa,“ skonštatoval. A tak sme počas rozhovoru dopili fľašu a uzatvorili ďalší bežný večer. Dobre nám bolo.
Psychiatria
Bohužiaľ, ráno malo úplne iný charakter. Zaspali sme a rodinná pohoda sa zmenila na boj o naháňanie stratených minút. S Adamom sme sa ledva pobozkali, rozdelili sme si deti a každý utekal za odvozmi do inštitúcií a svojimi povinnosťami. Do toho mi Pavla volala asi päťkrát, ale jej telefonáty som ignorovala, nemala som čas, veď jej zavolám neskôr, myslela som si. Deň bol klasicky plný zmien plánov a nič nešlo podľa očakávaní. Kamarátke som volala až večer, ale nedvíhal už nik. Keď som už ďalej nemohla ignorovať zlý pocit, odhodlala som sa zavolať jej ešte stále manželovi. „Pavla je na psychiatrii,“ oznámil mi bez emócií a odmietol dať ďalšie vysvetlenie. Hviezda nášho ročníka sa na niekoľko týždňov akoby prepadla pod zemský povrch. Bola v inštitúcii, kde sme ju kvôli náročnosti liečby nemohli navštíviť a nemali sme žiadne informácie. Bolo to zúfalé.
Akoby nič
Keď mi raz v práci zazvonil telefón s jej číslom na blikajúcom displeji, až mi poskočilo srdce. „Pavli, preboha, čo sa stalo?“ vyhŕkla som. „No, madam, mi normálne zdvihla,“ odpovedala so smiechom. Bol to jej humor, ale mňa až mrazilo. „To nie je vtipné,“ ohradila som sa, „stretneme sa?“ Súhlasila a ja som tušila, že pôjde o ťažký rozhovor. Bez neho by som však nechápala, kam až môže láska ľudí dohnať. A tak sme sa dohodli najbližšie, ako to bolo možné. Vedela som, že ide o veľa. O to viac ma prekvapilo, keď sa kamarátka tvárila, akoby sa nič nestalo. „Pavli, si ok?“ nedalo mi to. „Jasné, prečo?“ uhla pohľadom sŕkajúc druhý pohár vína. „Nechceš mi niečo povedať?“ skúšala som ďalej. Vtedy prikývla, ale s tým, že potrebuje čas, aby si v hlave ujasnila ako.
Prečítajte si:
Odhalenie
A takto plynul čas ďalej. Vedeli sme, že je medzi nami niečo nevypovedané, ale len ona poznala obsah. Príležitostí bolo mnoho, avšak nič z jej strany neprichádzalo. Až jedného dňa vážne ochorel môj muž. Vtedy ma prekvapila necitlivou myšlienkou. „Ja by som svojho ex radšej videla mŕtveho za to všetko,“ zabodla mi priamo do srdca. „Ale ja môjho Adama milujem, musí sa z toho dostať,“ nezadržala som slzy. Pridala poznámku o tom, že aj tak sú všetci rovnakí a začala rozprávať. V ten večer, keď zmizla sa pokúsila otráviť liekmi. Jej vtedy ešte muž Richard si prišiel po posledné veci, ktoré si sťahoval k mladej frajerke. Otvoril v momente, keď už ležala v bezvedomí, zavolal sanitku a Pavlu našťastie zachránili. Skutočne potom putovala na psychiatriu, kde mala dostatok času na to, aby sa dostala k pravej príčine svojej traumy. Richard ju dlhodobo psychicky týral a hoci vedela navonok veľa zakryť, jej vnútro volalo o pomoc. Napriek láske k deťom, napriek množstvu ľudí, ktorí ju milovali sa rozhodla o to najradikálnejšie riešenie.
Dýchaj, prosím
„Keď mi rozprávala tento príbeh,“ nemohla som udržať slzy. Vrátila sa naspäť len vďaka vyššej láske. Za ruku ju vtedy v bezvedomom snení chytila jej malá Nelka, pobozkala ju na líce a pošepla jej do ucha, aby dýchala. Vtedy sa vraj zobudila a pochopila, že život nemôže premrhať. A tak sa vrátila a so svojimi démonmi statočne bojuje dodnes. Jej spoločnosť je pre okolie akousi lekciou, obrodením, že všetko zlé je na niečo dobré. S Richardom sú už, našťastie, rozvedení a ona sa deň čo deň viac a viac oslobodzuje od jeho vplyvu. Veľmi pomohlo, keď sa odsťahoval a nemala ho denne na očiach. Deti mu dáva cez prostredníka, mamu alebo susedku, a tak úplne eliminovala jeho negatívny vplyv na jej osobu. Samozrejme, často zažíva s deťmi zložité chvíle, ale láska k nim ju zároveň drží nad vodou. Mužov nerieši, jej skúsenosť je stále príliš boľavá na novú lásku. Tú potrebuje teraz najmä sama k sebe, aby jej už nikdy nenapadlo riešiť problémy tak, ako si to zvolila v ten osudový večer.
Často sa zamýšľam nad tým, kde by bola, ak by sme na ten drink šli, alebo ak by som vtedy zdvihla telefón. Ale je to nakoniec jedno. Veci sa dejú pre niečo a sú boje, ktoré musí každý z nás vyhrať sám za seba…
Iveta, Bratislava
