Adriana Talianová je jednou z najmladších analógových astronautiek na svete. Má za sebou stáže v NASA, je asistentkou výskumu na Northwestern University v USA a taktiež spoluzakladateľkou spoločnosti CHANCE. Jej snom je sedieť v riadiacom stredisku, ktoré pomôže ľudí dostať na Mars a na Mesiac.
Momentálne je v maturitnom ročníku na bilingválnom gymnáziu v Bratislave a v septembri odchádza na univerzitu do Chicaga, konkrétne na Northwestern University, kde bude študovať mechanické inžinierstvo so zameraním na robotiku. To však neznamená, že sa lúči so svojou záľubou vo vesmír – práve naopak. Jej cieľom je vyvíjať roboty a stroje, ktoré pomôžu dostať ľudí na Mesiac a Mars.
Počiatky lásky k vede a k vesmíru
Adrianu odjakživa bavila matematika, ktorá sa neskôr skĺbila s fyzikou a chémiou. Jej záujem o vesmír však prišiel neskôr, najprv to bola astrofyzika a astronómia, potom inžinerstvo celkovo a teraz robotika. „Ako som sa však postupne dostala k vede a rôznym stážam, nesmierne ma začal baviť aspekt nepredvídavosti, ktorý prichádza s objavovaním vesmíru a inžinierstvom celkovo. Nie je to plnoúväzková práca, kde sedíte za počítačom celý deň, ale máte neustále nová problém, ktorý chcete vyriesiť, skúšate veci znovu a znovu, až kým sa to nepodarí. Myslím že práve to experimentovanie ma na tom vždy priťahovalo, je to ako riešenie puzzle,“ tvrdí Adriana s iskrami v očiach.
Snívajte vo veľkom
Projekt SpaceSpark je pomerne nový projekt, kde v spolupráci s občianskym združením Pontio Adriana realizuje aktivity zamerané nielen na vesmír, ale aj na základy mechanického inžinierstva. „Naším cieľom bolo priblížiť deťom na základných školách vesmírny výskum a každodenný život astronautov, či už tých skutočných, alebo analogových. Ide o kombináciu prednášky a tímových aktivít, počas ktorých si deti môžu vyskúšať zjednodušené verzie niektorých úloh z astronautského výcviku. Sú to aktivity, ktoré podporujú kritické myslenie, spoluprácu a kreativitu. S projektom navštevujeme partnerské školy v Bratislave a jej okolí. Okrem školských návštev organizujeme aj víkendové workshopy pre verejnosť, a to v slovenčine aj v angličtine, aby sme sprístupnili program, čo najväčšiemu počtu detí. Všetok čas, ktorý mám ešte pred odchodom na univerzitu, sa snažím využiť naplno. Naším cieľom je inšpirovať deti, aby mali odvahu snívať vo veľkom,“ približuje nadšená astronautka.
Spopularizovanie vedy na Slovensku
Všetko sa začína v školách. Ak sa deti prvýkrát stretnú s vedou a hneď to vnímajú ako niečo ťažké, nudné alebo “nie pre nich”, máme problém. Deti sú prirodzene zvedavé, a veda je práve o zvedavosti. „Ak ich nedokážeme zaujať, nie je to ich chyba, ale naša. A ak stratíme ich záujem už v úvode, najmä u dievčat, je veľmi ťažké ho neskôr získať späť. Aj preto je pre mňa projekt SpaceSpark dôležitý. Umožňuje nám ukázať deťom, čo všetko sa vo vede dá objaviť a zažiť. Nemusia z toho odchádzať s tým, že všetci chcú byť astronauti, ale ak si aspoň jeden z nich povie: „Ani som netušil, že takéto veci existujú“, tak to považujem za úspech,“ vysvetľuje Adriana.
To isté platí pre program Young Engineers, kde pracuje ako inštruktorka robotiky. Pomocou lega učí deti základy mechaniky tak, aby si všetko mohli sami vyskúšať. Keď sa s tými pojmami neskôr stretnú v škole, nebudú to pre ne cudzie slová, príde im to intuitívne. A hlavne ich to baví, nie je to žiadna teoretická prednáška.
Potreba vedy v záplave dezinformácií
Ale buďme úprimní, dnešná generácia vyrastá v online priestore a veľká časť ich vnímania sveta sa formuje práve tam. Ak chceme, aby ich zaujala veda, nestačí, aby bola súčasťou len školských osnov či prednášok. Musí byť prítomná aj tam, kde mladí ľudia prirodzene žijú: v digitálnom priestore, prostredníctvom kvalitného obsahu na sociálnych sieťach, vo videách, podcastoch, hrách či interaktívnych aplikáciách. Nie ako marketingový doplnok, ale ako skutočný nástroj na vzdelávanie a inšpiráciu.
„Potrebujeme im vedu priblížiť zrozumiteľne a moderne, no zároveň bez zľahčovania jej podstaty. Popularizácia vedy dnes nie je len o tom, aby sme nadchli novú generáciu, je aj o tom, aby sme ju chránili pred dezinformáciami. Ak mladým neukážeme, ako funguje kritické myslenie a overovanie faktov, riskujeme, že podľahnú zavádzajúcim naratívom. Veda musí byť v digitálnom svete viditeľná ako dôveryhodný, jasný a dostupný hlas práve tam, kde je dnes najviac potrebná,“ myslí si nadaná študentka.
Byť zavrená na Mesiaci
Adriana okrem štúdia aj pracuje vo Švajčiarsku pre organizáciu Asclepios, čo je študentský projekt, ktorý vznikol na univerzite a dnes spája študentov z celého sveta. Ide o simuláciu misie na Mesiac, niečo podobné ako projekt, ktorého sa už zúčastnila v Poľsku. Prípravy trvajú celý rok, a samotná simulácia prebieha v lete vo vojenských bunkroch vo švajčiarskych horách, kde sa na niekoľko týždňov „zavrú na Mesiac“. Astronauti tam vykonávaju výskum pre rôzne univerzity, ale aj súkromne spoločnosti a riadiace stredisko na ních dozerá 24 hodín denne.
Tento rok budú simulovať už piatú misiu, Asclepios V, ale naša Slovenka mala možnosť zažiť už aj tú minuloročnú: „Rovnako ako minulý rok budem opäť súčasťou riadiaceho strediska, no tentoraz na pozícii CAPCOM – teda človeka, ktorý je ako jediný v priamom kontakte s posádkou. Ak chce niekto niečo odkázať astronautom, ide to cez mňa, a zároveň všetko, čo posádka potrebuje, musím efektívne odkomunikovať zvyšku tímu. Je to náročná, ale nesmierne dôležitá rola, na ktorú sa už niekoľko mesiacov intenzívne pripravujem. Okrem toho mám však aj inú úlohu, vediem jeden z tímov v organizacii, ktoré su kľúčové, aby misia mohla vôbec prebehnúť. Ako komunikačný tím zodpovedáme za komunikáciu organizácie navonok, vrátane kontaktu s medzinárodnými partnermi, univerzitami a veľkými sponzormi, čo si vyžaduje profesionálny prístup a schopnosť efektívne zastupovať celý projekt vo viacerých jazykoch,“ objasňuje Adriana.
Cieľom je preniesť ľudí na Mars
Či už to bude posádka na mesiac alebo na Mars, Adriana by chcela sedieť v riadiacom stredisku ktoré tam pomôže ľudí dostať. Na pozadí toho je však stále jej sen letieť do vesmíru, či už by bola prvá Slovenka, alebo nie, chcela by stráviť čas aj na Medzinárodnej vesmírnej stanici (ISS) a pracovať na výskume toho, ako prepojiť robotiku s každodennými činnosťami astronautov, aby sa ich práca stala jednoduchšou a zároveň bezpečnejšou.
“Momentálne by som však chcela pokračovať v simulovaných misiách, na oboch stranách: ako analogová astronautka, aj ako súčasť tímu na Zemi. Ak by prišla možnosť vrátiť sa do analógovej misie, určite by som neváhala. Mala by som však ambíciu viesť posádku a zároveň ako inžinierka testovať nové technológie: od skafandrov, robotických rukavíc, inteligentných chladiacich systémov až po ďalšie inovácie, ktoré môžu výrazne ovplyvniť život a prácu astronautov vo vesmíre. Počas toho všetkého sa však snažím nezabúdať, že som stále len ani nie 20-ročné dievča, ktoré žije aj normálny život. Čakajú ma veľké zmeny, budem sama v novej krajine, a preto je jedným z mojich hlavných aktuálnych cieľov užívať si každú príležitosť a každú skúsenosť ktorú mám,“ vyzreto hodnotí mladá dáma.
„Keby mi niekto pred pár rokmi povedal, že budem najmladšia analógová astronautka na svete, že budem stážovať pre NASA a pracovať na rôznych projektoch ešte pred tým ako dovŕšim 18, asi by som mu neverila. Za ten čas som zažila veci, ktoré by som si ani nevedela predstaviť – od behania s vysielačkou v Alpách a riadenia výstupu z „lunárnej základne“, až po rozhovory v zahraničných médiách. Stretla som ľudí, ktorí mi dali šancu, a vďaka ktorým som si uvedomila, že aj ako mladý človek môžem byť súčasťou niečoho veľkého a mám čo ponúknuť.“
Kontrola počtu návštev toalety
Adriana absolvovala ako najmladšia účastníčka posádky dvojtýždňovú simulovanú vesmírnu misiu na Mesiac v Analog Astronaut Training Centre v Poľsku. Spolu s dvoma doktorantmi žili v úplnej izolácii od vonkajšieho sveta: bez okien, bez prístupu k reálnemu času, v prostredí, ktoré verne napodobňovalo podmienky na mesačnej základni. Okrem realizácie vedeckých experimentov boli aj sami predmetom výskumu, psychológovia z rôznych krajín sledovali, ako na nich vplýva izolácia, a riadiace stredisko malo detailný prehľad o všetkom.
Od ich spánku až po počet návštev toalety: „Každý deň sme spali osem hodín a zvyšok dňa sme intenzívne pracovali, od pestovania rastlín pod umelým svetlom až po testovanie možností využitia 3D tlače vo vesmírnych podmienkach. Súčasťou nášho harmonogramu bola aj povinná hodina fyzickej aktivity denne, ktorú som najčastejšie trávila behom na páse. Mojou hlavnou úlohou bola komunikácia s riadiacim strediskom: zabezpečovala som prenos všetkých informácií zo strany posádky, vrátane písania denných správ o priebehu misie a vzniknutých problémoch. Aj keď to celé bolo veľmi intenzívne, našli sme si raz za čas aj chvíle na oddych, večer sme hrávali hry, pozerali filmy alebo sa jednoducho rozprávali. Boli to nesmierne vzácne momenty.“
Stáž v NASA
Jej stáž v NASA prebehla v roku 2022 v rámci NASA SEES Internship v spolupráci s University of Texas at Austin, ale kvôli vtedajšej pandemickej situácii si ju odpracovala online. Kvôli časovému posunu pracovala celé mesiace v noci, aby sa prispôsobila americkému časovému pásmu. „Mala som možnosť pracovať s expertmi z celého sveta, čo sa vám určite nestáva každý deň, keď ste na strednej škole – snaď na každú tému, hoci ako špecifcikú, sme mali okamžite po ruke svetovú špičku. Napríklad môžeme spomenúť seminár manažmentu krízových situácii od legendárneho astronauta Apollo 13, Freda Heisa, na také veci sa jednoducho nezabúda. Tak isto NASA je jednoducho meno, ktoré sa nedá len tak ignorovať a prináša neskutočne veľa príležitostí aj po stáži. Ja s mojim tímom sme po ukončení mali možnosť odprezentovať náš výskum v Chicagu na jednej z najväčších vedeckých konferencií na svete,“ hovorí šikovná študentka.
NASA je štátna organizácia a s každou zmenou hlavy štátu (čo sa v Amerike deje každé štyri roky-pozn.red.) sa menia aj plány organizácie, či už strategicky alebo finančne. To je však nesmierne krátky čas na veľkolepé plány ako dostať posádku na Mars či postaviť stanicu na Mesiaci, a preto to ide veľmi pomaly, ak vôbec. „Taktiež sa tam od zvolenia nového prezidenta udiali veľké zmeny, ktoré majú veľmi negatívny vplyv na ženy vo vede, ako aj celé fungovanie organizácie,“ konštatuje Adriana.
Hranice sú iba v našich hlavách
Vo vedeckej sfére je jej vzorom Richard Feynman alebo Eileen Collins. Feynman bol fyzik ktorý mal nesmierny prínos pre kvantovú mechaniku, pracoval na atomovej bombe a pomohol objasniť nehodu rakety Challenger, no napriek všetkému je pre mladú vedkyňu zaujímavý z úplne iného dôvodu. Nie kvôli tomu na čom pracoval, ale ako.
On sa vedou bavil, pracoval na tom, čo ho momentálne zaujímalo a strážil si svoju detskú zvedavosť – niečo, čo je dôležité pre každého, kto chce byt v niečom dobrý. Eileen Collins bola prvá žena, ktorá pilotovala aj velila raketoplánu NASA a je pre Adrianu dôkazom, že hranice, ktoré si často myslíme že existujú, sú len v našich hlavách. Adriana nechcem však byť druhý Feynman ani druhá Collins: „Chcem byť prvá Adriana Talianová, s vlastnou cestou, vlastnými otázkami a chybami, ale aj s vlastným dôvodom, prečo to celé robím.“
Foto: archív A.T, Elisa Hipp