Väčšina pestovateľov sa snaží o jednotnosť – rovné stonky, rovnakú veľkosť, čo najvyrovnanejšiu farebnosť. Floristka Roberta Zábojník ukazuje kvety trochu inak – bez filtra gýča, bez nutnosti dokonalosti, s rešpektom k ich prirodzenosti a verí, že keď človek zrazu uvidí krásu v pokrivenej stonke alebo v nezvyčajnej farebnosti, začne sa inak pozerať aj na iné veci okolo seba.
Roberta Zábojník pochádza z Kvetoslavova, čo je dedina neďaleko Bratislavy. Už názov jej rodnej obce tak môže predznačiť jej životnú vášeň. „Vyrastala som v rodinnom dome s veľkou záhradou, ktorá mala svoju okrasnú aj úžitkovú časť. Moja mamina má dodnes blízko k záhradnému dizajnu – vytvorila si v záhrade rôzne kvetinové zákutia, a ja som odmalička bola súčasťou jej výprav na „hon“ za rastlinami (smiech). Vtedy ma to skôr otravovalo, no späťne mám pocit, že to na mňa predsa len vplývalo,“ hovorí Roberta, ktorá sa narodila do rodiny, kde ručné práce okolo domu hrajú prím. „Tatko má zas na starosti úžitkovú časť – zeleninu, ovocné stromy… a rád po sebe necháva technické stopy – napríklad hadice povešané na našej starej marhuli. Starí rodičia boli vášniví kaktusári, takže v záhrade sme mali skleníky plné kaktusov, sukulentov a aj citrusovníkov,“ pokračuje. „Priznám sa, že ako dieťa som tieto rastlinné témy vôbec nevnímala romanticky. Pobyt v záhrade, a najmä trhanie buriny, pre mňa boli skôr utrpením (smiech).“
Životný zvrat
Pôvodne sa chcela odkloniť od rodinnej „záhradománie“ a vydať úplne iným smerom. Dala sa na medicínu. „V istom bode som si však začala uvedomovať, že medicína už nebude moja cesta. Spomínam si na jeden konkrétny moment – keď ma oslovila primárka z oddelenia, kde som kedysi veľmi chcela pracovať a ponúkla mi tam miesto. To bolo moje posledné zamyslenie sa nad návratom. Došlo mi, že už sa k medicíne nevrátim.“ Prechod z medicíny k floristike bol pre mnohých prekvapenním. „Tomuto procesu predchádzalo prehodnotenie životných priorít po závažnom ochorení v rodine,“ načrtáva…„Študovala som medicínu z vlastnej iniciatívy a štúdium ma naozaj bavilo. No realita lekárskej práce bola pre mňa úplne iná, než som si predstavovala – a než si to často predstavujú aj ľudia zvonku. V podmienkach slovenského zdravotníctva mi táto práca, žiaľ, nedávala pocit naplnenia. Pri práci s kvetmi ho naopak nachádzam – aj keď úplne iným spôsobom. Ateliér Jarabina je môj vlastný projekt, ktorý mi dáva zmysel a slobodu tvoriť podľa seba.
Je to práca, kde prepájam ruky, hlavu aj cit pre priestor, a kde vidím výsledok hneď – v reakcii ľudí, ako aj v tom, ako kvety dokážu zmeniť náladu miesta,“ vysvetľuje ráznu životnú zmenu v smere, ktorým sa rozhodla uberať. Najbližší ju podporili: „Moje blízke okolie mi vždy nechávalo priestor rozhodovať sa o svojom živote samostatne. Manžel aj celá rodina to prijali úplne v pohode – dôležité pre nich bolo len to, aby som bola spokojná a robila niečo, čo mi dáva zmysel. Širší okruh ľudí bol občas prekvapený – najmä tí, ktorí vnímali medicínu ako vysnívanú a stabilnú dráhu. No vo všeobecnosti to nikto nebral dramaticky. Myslím si, že keď človek robí niečo dobre a so zmyslom pre detail, ľudia to časom začnú rešpektovať – aj keď je to iná cesta, než by očakávali. A paradoxne – viacerí moji bývalí kolegovia sa ma neskôr s humorom pýtali, či by sa u mňa nemohli zamestnať (smiech).
Dôraz na lokálnosť a sezónnosť
„…Sú pre mňa dôležité z viacerých dôvodov. Jedným z hlavných je kvalita a prirodzenosť, ktorú sezónny dizajn prináša. Jednoduchým príkladom sú pivónie – v kvetinovom veľkosklade ich síce nájdete aj koncom februára, no ani zďaleka nebudú také krásne, svieže a dostupné ako v ich prirodzenej sezóne na prelome mája a júna,“ vysvetľuje dnes profesionálna floristka, ktorá si išla za svojím cieľom a založila si svoj vlastný ateliér. A nie hocijaký. „Rada sa inšpirujem japonským umením ikebany a celou jej filozofiou, ktorá sezónnosť vníma nielen ako praktickú, ale aj ako estetickú a filozofickú hodnotu. Pracovať s tým, čo práve rastie a kvitne, mi dáva zmysel – nielen z hľadiska udržateľnosti, ale aj preto, že to pôsobí pravdivo a harmonicky,“ dozvedáme sa. Roberta sa vracia aj k zabudnutým kvetom zo záhrad našich starých mám.„Moje obľúbené sú jednoznačne bradaté irisy. Sú to fascinujúce kvety – ako raz povedala jedna milá zákazníčka: „to sú kvety, na ktoré sa dá dlho ,čumieť‘ (smiech).“ A úplne s ňou súhlasím.
Nájdeme ich v zanedbaných predzáhradkách, opustených mestských betónových kvetináčoch, ale aj v premyslených parkových výsadbách. „Keď akurát nekvitnú, ich listy si sotva niekto všimne. Ale keď príde ich sezóna, zrazu úplne ovládnu priestor. Je to jedna z mála rastlín, ktoré sa mi naozajdarí pestovať, takže si na záhrade postupne budujem vlastnú irisovú zbierku. A rada ich používam aj v kvetinovom dizajne. Práca s nimi je alchýmia – najmä čo sa týka načasovania a ich krehkosti – no keď sa to podarí, stojí to za to,“ vysvetľuje Roberta, ktorej okrem ich vizuálnej príťažlivosti imponuje aj ich symbolika – „Iris v sebe nesie význam nádeje, dôstojnosti, posolstva a prepojenia medzi svetmi. V rôznych kultúrach má zvláštne postavenie, spája sa aj s francúzskou heraldikou či gréckou mytológiou. Pre mnohých je to nenápadná rastlina, ale keď na ne človek začne ,čumieť‘, je ťažké s tým prestať (úsmev).
Objavuje neobjavené
Roberte sa darí nachádzať nové varianty pôvodných druhov vďaka neustálemu hľadaniu a skúšaniu nových zdrojov. „Mám pomerne široký záber – od vlastného zberu, cez záhrady a tržnice v Budapešti, až po veľkosklady vo Viedni. Pravidelne a veľmi rada spolupracujem s kvetinovými farmármi – od jari do jesene v ateliéri pracujeme najmä s lokálnymi kvetmi. Často spolu konzultujeme aj nové, netradičné druhy, ktoré by mohli zaradiť do pestovania v ďalších sezónach. Je to obojstranne prínosné a posúva to celú scénu vpred.“ Krásu vidí aj tam, kde iní nie – v prírodných nedokonalostiach.
„To je to, čo spraví na kvetoch veľkú časť práce za mňa (úsmev). Väčšina pestovateľov sa snaží o jednotnosť – rovné stonky, rovnakú veľkosť, čo najvyrovnanejšiu farebnosť. Ja však naopak vyhľadávam práve tie neposedné, mierne pokrútené stonky, ktoré do aranžmánov vnášajú pohyb, charakter a prirodzenú dramatičnosť. Oceňujem aj rôznorodosť v rámci jedného druhu – práve v nej sa často skrýva niečo zaujímavejšie než v dokonalosti. Organický dizajn sa takto tvorí ľahšie, prirodzenejšie a pôsobí autentickejšie.“ Inšpiráciu nachádza všade na cestách. „Rada navštevujem galérie, múzeá či výstavy, no niekedy stačí aj obyčajná letná prechádzka so psami cez polia za domom. Treba mať len otvorené oči (úsmev).“
Netradičné kvetinové inštalácie
Aranžovanie nie je pre Robertu len dekorácia, ale kultúrny a umelecký akt.„Rešpekt ku kvetom pre mňa znamená vnímať ich nie ako materiál, ale ako samostatné živé prvky, ktoré majú svoju vlastnú formu, smer rastu, náladu aj charakter. Pri práci sa ich snažím nenútiť do tvarov, ktoré sú im cudzie – práve naopak, hľadám spôsob, ako nechať ich prirodzenosť vyniknúť.“ Originalita v jej inštaláciách nevzniká z toho, že by sa snažila šokovať alebo vytŕčať, ale z toho, že každému aranžmánu necháva priestor byť iný. „Pracujem s rôznorodosťou tvarov a pohybov, neštandardnými kombináciami a najmä sezónnosťou. Vnímam to skôr ako dialóg s rastlinami než ako dirigovanie – a práve v tom pre mňa spočíva ich krása,“ myslí si inšpiratívna a talentovaná flloristka, ktorá netvorí podľa predlôh ani trendov, ale intuitívne, podľa toho, aký materiál má práve k dispozícii.
„Viem, že to nie je pre každého, no práve to považujem za dôležité – neopakovať, ale hľadať si vlastnú cestu. Myslím si, že kvety nemajú byť len dekoráciou na doplnenie priestoru, ale aj vyjadrením nálady, výpovede alebo momentu. A ak to aranžmán dokáže sprostredkovať, tak to pre mňa má zmysel.“Miluje farby. „Fascinujú ma nielen vizuálne, ale aj v teoretickej rovine. Baví ma študovať ich vzťahy, kontrasty, vzájomné pôsobenie. Farby klamú – vnímanie jednej sa mení podľa toho, čo je vedľa nej. Práve preto je práca s nimi taká zaujímavá a nekonečne variabilná. Rada hovorím, že neexistuje zlá farba, len zle použitá farba. Dá sa však povedať, že mám farebné obdobia. Momentálne som vo výrazne fialovej fáze – ľudia z môjho okolia by o tom vedeli povedať svoje (smiech).
Posúva svoj um
Pri tvorbe si uvedomuje, že táto činnosť má na človeka veľmi pozitívny vplyv. Rozhodla sa svoj kumšt zdielať s ostatnými a víta vo svojom ateliéri ľúdí, ktorí sa chcú naučiť niečo nové. „Je to zvláštny druh psychohygieny – nie vedomé uvoľnenie, ale skôr ponor do činnosti, keď zmizne čas aj hluk okolo,“ hovorí. Jej kvetinové dielne sú pre každého. Bežných ľudí aj profesionálov, ktorí si chcú rozšíriť techniky. „Veľmi často sa stáva, že aj úplní laici vytvoria až prekvapivo krásne aranžmány, a je pre mňa radosť byť pri tom, keď niekto objaví svoju zručnosť alebo nový druh tvorivého vyjadrenia.“
Spoločné chvíle v ateliéri vníma ako formu oddychu aj sebapoznávania. „Chcela by som, aby si ľudia z mojej práce odniesli pocit, že sa stretli s niečím osobným a premysleným. Nejde mi len o to, aby bol aranžmán „pekný“ – skôr chcem, aby v ňom človek cítil emóciu, príbeh, alebo aspoň záblesk niečoho, čo sa nedá presne pomenovať, ale zanechá to stopu. Zároveň ma teší, keď dokážem ľuďom ukázať kvety trochu inak – bez filtra gýča, bez nutnosti dokonalosti, s rešpektom k ich prirodzenej povahe. Verím, že keď človek zrazu uvidí krásu v pokrivenej stonke alebo v nezvyčajnej farebnosti, začne sa inak pozerať aj na iné veci okolo seba.“
Zdroj foto: Jana Korček, archív Roberta Zábojník