Pred dvomi rokmi strávila mesiac na záchrannej lodi v Stredozemnom mori a pomohla vyše 400 utečencom. Sára Činčurová sa už ako študentka zaujímala o ľudské práva, a keď v rokoch 2014 a 2015 vypukla utečenecká kríza, začala o tom písať a točiť dokument.
Sára je rodáčka z Košíc. V pätnástich odišla študovať do Francúzska. Chodila tam na strednú a potom aj na vysokú školu – na známu Sorbonu. Práve pobyt v zahraničí formoval jej myslenie a presvedčenie, že migrantom treba pomáhať.
„Vo Francúzsku som bývala v hosťovskej rodine. Bola to rodina pôvodom z Alžírska. Starým rodičom Francúzsko ponúklo prácu. V rodnej krajine žili vo veľkej chudobe. Bolo to ťažké obdobie, po vojne v Alžírsku. Tejto rodine Francúzsko pomohlo začleniť sa a vybudovať si lepší život. Práve preto, že im v cudzej krajine pomohli, rozhodli sa aj oni, že radi niekomu pomôžu. A pomoc opätovali mne. Ubytovali ma vo svojom dome, dokonca mi ich dcéra prenechala svoju detskú izbu. Boli ku mne láskaví a vďaka nim som tam mohla študovať na strednej škole. Videla som teda veľmi pozitívny príklad pomoci a otvorenosti,“ vysvetľuje Sára. Ďalšie štúdium na Sorbone ju ešte viac naučilo tolerancii, otvorenosti a kritickému mysleniu.
Keď potom v rokoch 2014 a 2015 vypukla v Európe takzvaná utečenecká kríza, nemohla sa zmieriť s tým, že všetkých utečencov mnohí ľudia „hádzali do jedného vreca“. Hovorili o nich, že sú teroristi a predstavovali ich v negatívnom svetle. Začala teda o tejto téme písať články a točiť dokumentárny film. „Samozrejme, všade sa nájdu aj zlí ľudia, no doteraz som nemala s migrujúcimi ľuďmi ani jednu zlú skúsenosť. Všetci mi boli vďační, že sa o ich príbehy zaujímam,“ konštatuje Sára.
Na lodi Sea-Eye 4
Ako správna novinárka, ktorá chce byť priamo na mieste diania, sa snažila dostať na záchrannú loď. Podarilo sa jej to v roku 2021, keď sa mohla nalodiť na Sea Eye 4 – pobrežnú loď, ktorá v Stredozemnom mori zachraňuje utečencov. Plavidlo kúpila humanitárna organizácia Sea-Eye, pričom pôvodnú zásobovaciu loď prestavali, aby slúžila na záchranu topiacich sa migrantov. Na lodi pribudli ošetrovne a dva záchranné člny. Nemecká humanitárna organizácia Sea-Eye tak kúpou novej lode nahradila predchádzajúce plavidlo Alan Kurdi. Mimochodom, názov Alan Kurdi je meno sýrskeho chlapčeka, ktorý sa utopil pri pokuse jeho rodiny, dostať sa do Európy. „Cez Stredozemné more, konkrétne cez Líbyu, sa do Európy denne pokúša prejsť na gumových alebo drevených člnoch množstvo ľudí. Šance dostať sa na nebezpečných preplnených loďkách na náš kontinent sú takmer mizivé. Problém je tiež v tom, že pri pobreží Líbye hliadkuje tamojšia pobrežná stráž. Utečencov sa snaží odchytiť a vrátiť do detenčných centier – akýchsi väzení, kde sú ľudia z čiernej Afriky väznení za to, že nelegálne prešli cez líbyjskú hranicu,“ opisuje celý kontext Sára. V detenčných táboroch sú veľmi zlé podmienky. Podľa Sáriných slov sú tam ženy bežne znásilňované, všetci utečenci trpia hladom, smädom a chorobami. „Viacerí migranti, najmä ženy s deťmi, nám povedali, že hoci vedeli, že na mori riskujú svoju smrť a smrť svojich detí, aj tak im to stálo za to. Vraj aj smrť je lepšia ako líbyjské väzenie,“ uvádza novinárka. Cesta cez Stredozemné more na malých člnoch, ktoré často nemajú ani navigáciu, je nesmierne nebezpečná. Do Európy sa dostanú iba tí, ktorí majú skutočne obrovské šťastie – musí byť dobré počasie, neveľké vlny, správny smer vetra, čln, do ktorého nenatečie a neprevráti sa. Mnohým utečencom sa na malých loďkách nepodarí dostať ani k európskemu pobrežiu. Prevrátia sa alebo sa utopia po ceste.
Záchrana 150 detí
„Európa nechce prijímať utečencov, neexistuje celoeurópska organizácia, ktorá by pri európskom pobreží zachraňovala ľudí na úteku. Preto mimovládne organizácie – ako napríklad Sea-Eye, pomáhajú v medzinárodných vodách. Plavia sa pri pobreží a zachraňujú ľudí na člnoch, ktorí sa tam topia,“ opisuje Sára ako to funguje. Takúto záchrannú akciu zažila aj Sára. V polovičke mája 2021 nastal deň D. Loď križovala more a odrazu zaznela siréna. Sára už vedela, že posádka spozorovala na hladine čln s utečencami, respektíve s už topiacimi sa ľuďmi. Pre Sáru začala vôbec prvá záchranná akcia na mori. „Na hladinu sme spustili záchranné člny. Do nich sme povyťahovali topiacich sa ľudí. Keď vystúpili na našu loď, matky kričali, lebo sa báli o svoje deti. Niektorí utečenci boli dobití a postrelení. Keďže strávili niekoľko dní na mori, mnohí mali vážny úpal, smäd, bolesti. Desiatky ľudí nám na palube odpadávali. Iní neboli v stave, povedať ani vlastné meno, ďalší plakali alebo sa modlili,“ hovorí Sára, ako to vyzeralo na záchrannej lodi. Mladá odvážna novinárka za mesiac vo vodách Stredozemného mora na lodi Sea-Eye spolu s ostatnými členmi posádky zachránila šesť topiacich sa člnov. „Spolu sme zachránili 408 utečencov, ktorí sa topili, z toho 150 detí. Najmladšie malo len osem mesiacov. Všetci prežili, no bol to malý zázrak. Videli sme úplne dehydrované deti, ktoré by bez lekárskej pomoci zomreli. Viacerí si boli istí, že zomrú,“ konštatuje Sára.
Hejty za záchranu
Mnohí ľudia sa na záchranu utečencov pozerajú cez prsty. Nepáči sa im príchod utečencov do Európy. Keď sa povie utečenec, zvraštia obočie. Sára to zažila aj na vlastné oči. Keď o záchrannej akcii informovala na sociálnej sieti, dostalo sa jej aj niekoľko negatívnych reakcií, čo ju prekvapilo. „V medzinárodnom práve je jasne stanovené, že človek vystavený neľudským podmienkam vo svojej vlastnej krajine má právo žiadať o azyl. Nikdy nevieme, kedy to môže byť i jeden z nás. Na Ukrajine je vojna. Ešte pred dvomi rokmi by takmer nikomu nenapadlo, že na Slovensko prídu tisícky Ukrajincov – utečencov. Nikdy nevieme, kedy budeme aj my nútení utekať. Myslím si, že nikto nemá právo odmietať iným ľuďom právo na azyl alebo právo hľadať si lepšie miesto pre život. Žiaľ, na Slovensku stále prevláda obrovský rasizmus a netolerancia,“ myslí si Sára. Otvorene však hovorí, že aj vo Francúzsku existuje rasizmus a extrémizmus. „Vo veľkých mestách, ako je Paríž, je mnoho cudzincov a ľudí z iných kultúr. Mám pocit, že bežní ľudia sú utečencom omnoho viac otvorení ako u nás. Ja sama som sa tam ako cudzinka nikdy nestretla so žiadnymi neprimeranými poznámkami. Všetci akceptovali, že v Paríži študuje a pracuje mnoho cudzincov a všetci boli ku mne láskaví a otvorení,“ vraví Sára.
Viera Mašlejová
Foto: Guillaume Duez
