Bol jedným z umelcov, čo toto leto predstavili svoje diela na medzinárodnej výstave Arte Castell 2025 na Bratislavskom Hrade. Sochár Štefan Široký často máva spoločné vernisáže a výstavy so ženami, väčšinou výtvarníčkami. A, samozrejme, ženy sú aj inšpiráciou, námetom jeho diel.
Rodák z hlavného mesta, z Patrónky, vystavoval už aj zahraničí – v Taliansku, Čechách, Švajčiarsku, na Ukrajine. Najnovšie sa chystá na „Symfóniu umenia – Pradiareň 1900“ a koncom roka na Zimný salón, aj tam, ako nám prezradil, budú tiež skvelé umelkyne – ženy. „Skôr si vyberajú ony mňa a pozývajú na spoločnú výstavu. Na Slovensku je veľa výtvarníčok, máme skvelé maliarky, s ktorými spolupracujem a máme veľa spoločných výstav. Takto sa priestor doplní o obrazy a dostane iný nádych, dostane viac farebnosti,“ vysvetľuje umelec, ktorého cesta k sochárstvu bola viac než kľukatá. Po štúdiu na gymnáziu pracoval ako pedagóg na strednom odbornom učilišti. Znova si však aj on sám sadol do lavíc a vzdelanie si rozšíril o pedagogický odbor, a to v Nitre. Nasledovala elektrotechnická priemyslovka v Bratislave a v hlavnom meste študoval aj polygrafickú priemyslovku – grafiku a tlač.
Sochárom krátko pred štyridsiatkou
Po roku 1992 si založil vlastnú reklamnú agentúru zameranú na grafické práce. Pracoval na rôznych reklamných projektoch pre súkromné a štátne organizácie.„Práca na PC bola väčšinou dvojrozmerná. Mal som pocit, že musím počítačovú tvorbu preniesť do trojrozmernej. Je veľmi zaujímavé, keď niečo prenesiete z papiera „na sochu“. Zaujala ma krása kameňa, jeho stálosť, ktorá pretrvá storočia. Zo začiatku ma inšpiroval taliansky sochár Emanuele Rubini, ktorý tvorí modernu a abstrakt,“ hovorí Štefan Široký. Dodáva, že s kameňom začal robiť, keď mal tridsať osem rokov. Pred tým – v začiatkoch, sa venoval maľbe, grafike a rezbárstvu z dreva. Študoval maľbu u prof. Štefana Škultétyho a perspektívu u prof. Ladislava Kaffku, to ešte počas gymnázia.
Za kamenármi na Bali
Veľakrát vo svojich dielach zobrazuje ženu. „Ženy sú inšpiráciou pre všetkých umelcov. Nič krajšie na svete ako žena neexistuje, je základom života, je manželkou, matkou, milenkou. Každý miluje svoju matku. Je to neskutočný vzťah. Je to láska, starostlivosť, ochrana a úcta. Preto ma žena inšpiruje pri tvorbe,“ uvádza. No, za inšpiráciou chodí aj do zahraničia. Vraví, že precestoval tridsať päť krajín, čo je aj na „profesionálneho“ cestovateľa dosť. Bol v Amerike, Afrike, Ázii, a dokonca aj v Tichomorí. „Spoznal som rôzne kultúry. Ako sa hovorí, zážitky vám nik nezoberie. Ako iným ľuďom aj mne učaroval ostrov bohov – Bali. Krásna príroda, veľa pamiatok, dobré počasie a dobrí, priateľskí ľudia,“ uvádza Štefan Široký. Bali navštívil pätkrát. Štyri roky chodieval k miestnym kamenárom, pozoroval ich prácu a spolu s nimi tvoril. Vždy tam strávil jeden mesiac. „Pracujú s pieskovcom, ktorý dovážajú z Jávy. Väčšinou tvoria ručne bez elektrických nástrojov, majú len malé zakalené plátky kovu, s ktorými vytesávajú sochy, hlavne s miestnym motívom. Tvoria veľa reliéfov s tematikou miestnych hinduistických procesií, rôzne sochy bohov a dokonca i Pannu Máriu,“ rozpráva svoje zážitky. On sám na základe pobytu na Bali vytvoril niekoľko sôch.
Každý kameň je socha
Doma, na Slovensku, tvorí predovšetkým z mramoru, žuly či ónyxu. „Každý kus materiálu je vhodný na sochu a každý kameň je socha, len tomu treba dať nejaký tvar, myšlienku. Mám doma materiál aj niekoľko rokov, kým vznikne nápad pre budúcu sochu, ale niekedy robím spontánne, len so základnou predstavou, a kameň ma vedie, je to veľmi kreatívne a zaujímavé,“ opisuje umelec.
Dva razy si prehrýzol jazyk
Pri práci používa základné kamenárske nástroje – kladivo, sekáče, uhlovú brúsku, rôzne leštiace kotúče a prášky na doleštenie sochy. Vraví však, že asi najdôležitejšia je protiprachová maska, okuliare a bezpečnosť. „Raz mi segment z kovového kotúča prerazil okno. Uhlová brúska sa mi pri 10-tisíc otáčkach namotala na košeľu vyletela k brade. Dvakrát som si prekusol jazyk, a veľa krát som si skoro odrezal prst,“ opisuje, aké riziko podstupuje sochár, ktorý robí s kameňom.
Proste ho to baví
„Ťažkú socharinu“, kedy umelec „bojuje“ s tvrdým materiálom – niekedy z tridsať kilového kameňa ostane socha s váhou len deväť kíl, má však veľmi rád. Je to naplnenie jeho života. A má aj svoju filozofiu, prečo je to tak. „Pohlaďte sochu z mramoru a pocítite tú silu, chvenie v prstoch, ako prechádza do vás energia. Verím, že dotyk ruky dokáže istým spôsobom preniesť myšlienku. Niekedy sa treba na svet pozrieť aj inými očami – keď vás niečo baví, tak sa ani neunavíte, ste rád na svete. Tvoriť je krásne, je to pokrok. Máte pred sebou cieľ, ktorý treba mať vždy a potom vás život baví,“ konštatuje na záver Štefan Široký.
Viera Mašlejová
Foto: Štefan Široký
