Laura Arcolin sa venuje profesionálnemu tancu celý život. Niekoľkonásobná majsterka Slovenska, Holandska a Talianska je historicky najúspešnejšou slovenskou tanečnicou. V súčasnosti je so svojim tanečným partnerom, a zároveň manželom Massimom, tretí pár Majstrovstiev sveta v latinsko-amerických tancoch v profi divízii.
V šou Love2dance sa spolu so svojim partnerom Massimom budete podieľať na tvorbe choreografií, odborných konzultácií a technickom prevedení tanečníkov. V čom je táto šou pre vás špecifická?
Spoločenské tance stelesňujú celkovo spoločnosť a kultúru nás ľúdí, rôznych národov, ľudské vzťahy a príbehy, preto si myslím, že sú vhodné a zaujímavé pre každého diváka. A vidieť spoločenské tance naživo, keď tancujú dvaja profesionáli, alebo v tomto prípade skupina tých najlepších profesionálov akých máme a ešte k tomu aj v divadle, kde sú na to priam dokonalé podmienky, je naozaj nezabudnuteľný zážitok.
Divadlo má svoje čaro so všetkými svojimi kulisami, svetlami, scénami, zvukom sa vie dotknúť všetkých našich zmyslov a tanečníci svojim pohybom a umeleckým cítením priamo našich sŕdc. Myslím si, že toto unikátne spojenie spoločenského tanca a divadla osloví všetkých.
Na čo sa v nej najviac tešíte a prečo by sa podľa vás mali na ňu prísť diváci pozrieť?
Mňa vždy zaujímajú príbehy rôznych ľudí, lebo vždy sa môžme nechať niečím inšpirovať od iných, alebo sa niečo môžme naučiť. To je práve to, načo sa teším najviac v tomto predstavení, keďže každý tanečník má svoju rolu a predstavuje niekoho zo spoločnosti. Je až napínavé sledovať ako sa správa, čím prechádza, ako rieši problémy, či naopak prechádza životom jednoduchým a radostným “tanečným” krokom. Je dosť možné, že sa divák priamo stotožní s niekým z účinkujúcich.
Budete na tanečníkov prísni?
Naši tanečníci sú už sami na seba prísni, keďže sú to naozaj tí najúspešnejší a to sa dá dosiahnuť len tvrdou prácou. Sama som bola vedená k tanečnej disciplíne už odmala tými najlepšími trénermi. Nastavili sme si vysoké latky a plánujeme k ním dospieť. A však vo všetkom a v každom procese je dôležité si to aj užívať a doposiaľ sa nám podarilo udržať veľmi dobrý balans a vďaka tomu sme sa stali aj super kolektívom.
Nedávno ste sa vydali za svojho tanečného partnera Massima. Dvaja tanečníci a manželia.. Kto má u vás doma hlavné slovo?
Talian a Slovenka je zaujímavá kombinácia (úsmev). Obidvaja sme veľmi cieľavedomí a tvrdohlaví. Stojí nás to vždy veľa komunikácie a neustále hľadáme kompromisy, čo je normálne si myslím aj v iných vzťahoch. Nie je to o tom, kto má hlavné slovo, ale ktoré riešenie je momentálne najlepšie pre oboch.
V čom vidíte vy výhody a nevýhody spolužitia s tanečným partnerom?
Tanec nás naučil prekonávať ťázké prekážky, či už na tanečnom parkete, vo vzťahu medzi nami alebo aj vo vzťahu k iným, či už k trénerom, k našim študentom, alebo k iným párom. Vďaka tomu sme akoby vyštudovali vysokú školu pracovať pod tlakom ako tím. Sme na seba veľmi zvyknutí a trávime spolu pomaly 24 hodín denne a to každý deň, to by sa bez dobrej komunikácie nedalo. Pre nás je niekedy až divné stráviť pár hodín od seba, avšak niekedy to obaja naozaj potrebujeme.
Ako zvládate balansovať medzi pracovným a osobným životom? Viete si s manželom ísť sadnúť na drink a vypustiť paru?
Vždy hľadáme spôsoby ako relaxovať a vypnúť, v tomto nám covid pomohol, naučili sme sa lepšie oddychovať a hlavne pravidelnejšie. Vidíme, aký to má neskôr pozitívny dopad na náš výkon. Radi si pozrieme nejaký film, ideme s kamarátmi do baru, či na malý výlet.
V Hong Kongu žijete už 14 rokov. Viete si predstaviť vrátiť sa niekedy na rodnú hrudu?
Je to mesto, kde som strávila najväčšiu časť môjho dospelého života a myslím si, že som tu naozaj veľmi dozrela. Veľa krát mi Slovensko a rodina chýba, preto sa snažíme čo najviac cestovať domov, nie vždy sa to podarí na dlhšie. Život profesionálneho tanečníka je vždy život na cestách, aj z Hong Kongu stále cestujeme hore dole po Ázii a Európe. Aj keď tanečník prestane aktívne súťažiť, lieta po svete ako porotca, či učí. V budúcnosti verím, že aj Slovensko bude naďalej jednou z našich základní.
Kedy a ako ste sa prvýkrát dostali k tancu? Kto vás podporoval vo vašich začiatkoch a je to tak i dodnes?
Mala som 8 rokov, moja mama miluje tanec a bolo jej snom vychovať zo mňa tanečníčku. Mama je mojou najväčšou oporou a vždy bola pri mne od začiatku. Najprv mi šila šaty a vozila ma každý deň na tréningy, cez víkendy na súťaže po celom Slovensku, Čechách ba dokonca po Európe – chodili sme autom do Talianska, Poľska, Rakúska dokonca aj v Paríži sme boli autom, či v Holandsku, v Dánsku, v Luxembursku, samozrejme aj v Nemecku, jednoducho všade. V súčasnosti mama za nami lieta po svete, pravidelne chodí na súťaže do Londýna, kam sa pridáva tradične už aj celá rodina. Mama za nami letela aj na súťaže do Ázie, dá sa nahovoriť bez váhania na čokoľvek.
Ste prirodzene disciplinovaná, alebo ste sa to museli naučiť?
Som veľmi zodpovedný a disciplinovaný človek, ale som aj veľmi kreatívna a preto vždy hľadám nejakú výnimku a niečo čím môžem pravidlá trošku ohnúť a prispôsobiť ich mojej predstave a tým pádom nájsť aj malý únik z tej disciplinovanosti. Jednou z mojich najsilnejších stránok je, že sa nebojím robiť chyby a rada sa učím niečo nové. Takže vždy začnem disciplinovane, keď sa niečo chcem naučiť poriadne a potom si z toto vezmem to, čo sa mi páči a upravím si to.
V čom badáte najväčšie zmeny oproti súčasnosti, ktorými tanečný svet prechádza?
Keď som bola malá, tanec nebol dostupný na dosah ruky, tak ako je teraz, či už cez sociálne média alebo celkovo cez internet. Takže prístup k informáciám je úplne na inej úrovni v súčasnosti. Spoločenský tanec rastie so spoločnosťou a tak ako je všetko v bežnom živote rýchlejšie a napreduje míľovými krokmi, tak aj tanci vidno, ako už veľmi mladé generácie tanečníkov sú na neskutočnej úrovni. Rýchlosť, zdatnosť, kvalita pohybu, vyjadrovanie emócii, už malé deti tancujú ako profesionáli. Niekedy až zarážajúce.
Máte nejaký rituál alebo rutinu, ktorú dodržiavate pred dôležitými vystúpeniami?
Keďže každý deň máme veľmi intenzívne tréningy a program, je to dosť podobné náročnosti súťažného dňa. Preto aj po psychickej stránke sa snažíme súťažný deň vnímať ako náš normálny deň a nedávať mu nejakú väčšiu vážnosť. Potom je aj ten tlak na nás normálnejší.
Aké najväčšie výzvy ste v tanci prekonali a ako ste sa s nimi vyrovnali?
Výziev je vždy veľa. Jedna z najväčších bola, keď si môj bývalý tanečný partner zlomil nohu a s týmto zranením sme bojovali celý rok. Ďalšie veľké výzvy sú vždy, keď sa tanečníkovi nedarí dlhší čas zlepšiť výsledok na súťažiach, čo je veľmi frustrujúce a veľakrát vedie k ukončeniu tanečnej kariéry. Štyri roky po sebe sme sa nevedeli pretancovať do finále medzi top 6 najlepších párov sveta, na každej súťaži počas štyroch rokov sme vždy skončili na 7. mieste. Iní by to už vzdali, my však nie a ten prelom nakoniec prišiel.
Ako zvládate kritiku, či už od profesionálov alebo divákov?
Konštruktívnu kritiku dostávame nonstop od našich trénerov, bez toho napredovať jednoducho nejde. Sme dosť nato skúsení usúdiť, či kritika od kohokoľvek dáva zmysel alebo nie a podľa toho si ju zoberieme k srdcu alebo aj nie.
Čo robíte vo voľnom čase, keď netancujete? Máte nejaké ďalšie koníčky?
Rada sa učím cudzie jazyky, momentálne čínštinu. Keď mám energiu a nespím, tak čítam knihy, strávim čas s priateľmi, a ak mám možnosť tak s rodinou. Massimo si rád zahrá futbal, rád aj fotografuje alebo niekedy aj kreslí. Prechádzky v prírode, či už v lese alebo na pláži obaja milujeme, čerstvý vzduch je najlepší relax. V nedeľu chodíme do kostola, milujem hlavne, keď hrá orgán a spieva zbor, to je veľká potecha pre moju dušu a dodá mi to vždy obrovský kľud.