TOMÁŠ MISCHURA patrí k hercom, ktorí si pozornosť získavajú prirodzenosťou, talentom a vnútorným pokojom. Hoci na obrazovke stvárňuje výrazné charaktery, v súkromí sa učí prijímať život so všetkým, čo prináša.
Seriál Vôňa mora sa natáčal v Tunisku, aká je vaša obľúbená dovolenková destinácia?
Nemám jednu vysnívanú destináciu. Skôr záleží na tom, ako sa na danom mieste dokážem uvoľniť, s kým tam som a akú atmosféru ponúka. Dôležitou súčasťou oddychu je pre mňa aj kvalitné jedlo. Ak by som však mal niečo konkrétne vybrať, určite by to bolo Taliansko. Veľmi silný zážitok mám aj z Maldív, no nie z rezortu. Raz sa mi podarilo dostať na ostrov, kde žijú miestni obyvatelia. Malo to svoje neopakovateľné čaro. Ostrov sa dal prejsť z jedného konca na druhý za približne štyridsať minút a človek tam mal pocit, že sa na chvíľu úplne odstrihol od sveta. Neviem, či by som tam dokázal žiť natrvalo, ale na oddych to bolo ideálne miesto.
Uprednostňujete hory či more?
Zatiaľ som vždy oddychoval pri mori, nie, že by som proti horám niečo mal, ale nikdy k tomu u mňa neprišlo. Predstava rakúskych alebo švajčiarskych Álp v lete ma však veľmi baví.
Vaša postava v seriáli – Karol Malíček funguje podľa zaužívaných pravidiel a odmieta ich meniť..
Žije vo svete svojich predstáv a ak niečo nie je podľa nich, je to pre neho veľmi stresujúce. Samozrejme, že aj ja bývam frustrovaný ak som v podobnej situácii, ale určite som na tom podstatne lepšie ako on. Minimálne v súčasnosti a pracujem na tom ďalej. Brať veci ako sú. Snažím sa s tým vysporiadať. Je to moja celoživotná cesta.
Čím vám je blízky?
Ťažko s ním nájdem prieniky. Je extrémne pedantný a to ja vôbec niesom. Aj keď nakladanie umývačky špinavým riadom mi ide! Tam si vybijem svoju pedantnosť.
V jednom rozhovore ste povedali, že herec by mal byť „tu a teraz“. Viete to aj v súkromí, alebo vám hlava často uteká do budúcnosti?
Hlava mi uteká všelikde, ale snažím sa s tým pracovať. Chodím do lesa, snažím sa robiť mindfullness a poctivo trénujem bytie tu a teraz v meditáciách.
Ako pedagóg na Katedre herectva Akadémie umení v Banskej Bystrici pracujete aj s mladými hercami. Čo vám dnešná generácia vracia späť?
Herectvo je často krát o prekonávaní limitov a samého seba. Máte byť osobný a intímny aj vo chvíľach keď je to celé verejné. Učíme sa s tým pracovať. Mám dojem, že pri budovaní bezpečného prostredia dokážu byť mladí ľudia dosť otvorení. To je pre mňa najdôležitejšie. Vracajú mi to a dúfam, že vnímajú aj moju otvorenosť naspäť.
V čom ste dnes odvážnejší než pred desiatimi rokmi?
V sile povedať si čo chcem a zároveň pomenovať aj to, čo nechcem. Stále na tom pracujem. Zďaleka to nie je uzavreté. Ale cítim sa v tom momentálne trochu ľahší než v minulosti.
Vraj ste ako dieťa chceli byť vulkanológom. Je na herectve niečo sopečné? Niečo, čo vo vás občas vybuchne?
Skôr je tam láva a energia, ktorú sopka dokáže nakumulovať. Schmatne vás a necháte sa uniesť. Stav plynutia v herectve je pre mňa veľmi dôležitý. Reagovanie na partnera, akcia / reakcia, prirovnal by som ho k ping – pongu. Keď loptička odchádza a vracia sa. Musíte to správne odraziť, aby to boloefektívne a získali ste body u divákov.
Účinkovali ste aj v seriáli NEUER, ktorý sa svojou sledovanosťou zaradil medzi naše najúspešnejšie seriály za posledné roky. Čím to podľa vás bolo?
Bol to výnimočný projekt svojou špinavosťou. Nie je to načančaný seriál, ale má svoju špecifickú atmosféru, ktorá dokáže divákov vtiahnuť. Zároveň je to podporené tým, že vznikol na základe reálnych príbehov.
Vo filme Cesta do nemožna ste stvárnili Milana Rastislava Štefánika. Aký ste z neho mali pocit? Čím vám bol sympatický?
Zvláštny. Tak plný život aký on mal si ani neviem predstaviť. Napriek tomu, že o ňom viem veľa si neviem predstaviť ako je to za jeden život zvládnuteľné. Je to snáď otázka siedmich životov (úsmev). Všetko čo zažil.. Dnes máme úplne iné podmienky na cestovanie ako mal on. Je mi sympatický vnútornou silou, ktorá dokázala ísť aj cez zdravotné problémy. Vzal si do hlavy predstavu Slovenska a sledoval ju. Šiel za ňou a nezastavila ho žiadna prekážka. Mám pocit, že v každej jednej hľadal výzvu ako ju prekonať. A vždy sa mu zjavila cesta.
V akých divadlách a inscenáciách vás od septembra uvidíme?
Mojim domovským divadlom je slovenské komorné divadlo v Martine, kde hrám v inscenáciách ako Sen noci svätojánskej, Hráči, Fóbie, Zem pamätá, Tajný lodný denník či Tartuffe. Účinkujem a spolupracujem s divadelným zoskupením Slzy Janka Borodáča, kde máme inscenáciu Pop animal. Teším sa na divákov opäť na jeseň.
Foto: archív T. M., TV JOJ,