Prešiel kus sveta, no najlepšie sa cíti doma v kruhu rodiny alebo na pódiu s kapelou Hex. Hudobník a manažér Tomáš Yxo Dohňanský prezradil, prečo sa s novým albumom nikam neponáhľajú, čo ho fascinuje na New Yorku a akému novému analógovému koníčku v poslednej dobe úplne prepadol.
Kapela Hex prichádza s novým albumom. V akej životnej a tvorivej fáze vás tento album zastihol?
Momentálne by som to ešte nenazval prácou na ucelenom albume. Začali sme sa stretávať v našom štúdiu a nahadzovať prvé nápady a pesničky. Keďže máme na konte už desať albumov a rôzne výberovky, vôbec sa neponáhľame a nič „nehrotíme“. Chceme, aby každá jedna skladba bola naozaj dobrá. Našou aktuálnou stratégiou je riešiť skôr single – tento rok by sme chceli vydať aspoň jednu novú pesničku a postupne sa prepracovať k celému albumu.
Bolo pri tvorbe niečo, čo vás prekvapilo alebo posunulo mimo komfortnej zóny?
V tejto fáze sa skôr tešíme zo spoločného kreatívneho procesu. Nechceme na nič tlačiť, pretože na to nie je dôvod. Hlavným autorom v Hexe je síce Fefe, ale nápady nosíme viacerí – ja aj náš gitarista Lacko. Teraz je to o tom, že si v štúdiu priebežne nahrávame, čo nám napadne, a uvidíme, kam nás to dovedie.
Tento rok spolupracujete s festivalom Žákovic Open, ktorý prichádza so sloganom vyzývajúcim k empatii a otvorenosti. Prečo je podľa vás práve dnes dôležité hovoriť o týchto hodnotách?
Mám pocit, že svet a spoločnosť sa v poslednej dobe akosi „zvlčili“. Verím však, že v každom človeku je vnútri viac dobra ako zla. Práve cez hudbu, ktorá podľa mňa ľudí kultivuje, chceme ukázať, že dokážeme žiť na jednom priestore bez ohľadu na odlišné názory. Na festivale chceme dať priestor každému slušnému človeku, ktorý šíri dobrú energiu.
Čo pre vás znamenajú empatia a otvorenosť v každodennom živote?
Je to o schopnosti slušne komunikovať a usmievať sa na seba. Často vidím aj na našich koncertoch na námestiach, že hoci tam prídu ľudia z rôznych názorových spektier, vďaka hudbe sa cítia dobre a usmievajú sa. To je pre mňa podstatné – aspoň na chvíľu zabudnúť na to, čo nás rozdeľuje, a spojiť sa.
Ako vnímate atmosféru Žákovic Open v porovnaní s veľkými komerčnými festivalmi?
Je to úplne iný svet, taká iná „dedina“. Mám rád aj veľké festivaly a ich energiu, či už ako hudobník alebo návštevník, ale Žákovic je maličký a intímny priestor v Trenčianskych Bohuslaviciach. Tento rok začíname nové štvrťstoročie so sloganom We are Open a opäť vsádzame na spriatelené kapely, ktoré zdieľajú naše hodnoty. Je to o príjemnej rodinnej atmosfére, kde sa ľudia nemusia veľa nachodiť.
Nedávno ste sa vrátili z New Yorku. Čo vás na tomto meste stále dokáže prekvapiť?
New York milujem pre jeho rôznorodosť a farebnosť. Fascinuje ma ten umelecký vibe, galérie a kluby. Dnes už nebeháme po turistických atrakciách, radšej ideme do konkrétnej štvrte, ktorú chceme spoznať, a vychutnávame si tamojšie špičkové jedlo. Je to pre mňa miesto, kde nasávam pocit, že svet vie koexistovať.
Cestujete naozaj veľa. Je pre vás cestovanie oddychom, inšpiráciou alebo oboma zároveň?
Mám to rozdelené. New York je pre mňa intenzívne miesto, kde sa sice nabijem energiou, ale zároveň sa aj unavím, lebo tam veľa chodíme pešo. Naopak v Ázii, kam chodíme na dlhšie, viem úplne vypnúť. Cestujeme celá rodina aj s dcérou a som rád, že ona má vďaka tomu od malička úplne iné obzory, než sme mali my.
Priniesli ste si z New Yorku nejaký zážitok, ktorý sa možno premietne aj do budúcej tvorby?
V New Yorku aj v Londýne človek na každom kroku počuje fantastickú hudbu, čo je obrovská inšpirácia. Dokonca aj hip-hop, ktorý bežne doma nepočúvam, tam znie v mojich ušiach inak, tak „newyorsky“. Človeka to hudobne ovplyvňuje už len tým, že tam je.
Ktoré mesto alebo krajina vám za posledné roky najviac prirástli k srdcu?
Okrem spomínaného New Yorku a Ázie veľmi radi chodíme do rakúskeho Wachau, kde radi bicyklujeme. Naším obľúbeným miestom je aj chorvátsky Rovinj. Máme tam už svoje zázemie, poznáme to tam a je to pre nás ten pravý relax, kde nemusíme nič zložité riešiť.
Ste známy tým, že zbierate basgitary. Pamätáte si ešte na svoju prvú?
Úplne prvú basgitaru, značky Jola, som si požičal od Dušana Slimáka počas legendárnej snehovej kalamity v roku 1987. Ale tú svoju prvú vlastnú som si kúpil ako mladý chalan v Prahe, keďže v Bratislave vtedy obchody neboli. Bola to kópia Fenderu, značka Squire, a mám ju dodnes.
Čo rozhoduje o tom, že si poviete: „Túto basgitaru musím mať“?
Veľakrát je to o zvuku a inšpirácii. Napríklad basgitara Hofner Violin Bass, na akej hrá Paul McCartney, ma inšpirovala k prvému nápadu pre našu pesničku Kde je tu láska. Mám aj dohodu s firmou Fender, v rámci ktorej si môžeme nechať vyrobiť nástroje „na mieru“ u tzv. Master Builderov v Amerike. Je to taká moja príjemná závislosť.
Máš v zbierke nejaký výnimočný alebo raritný kúsok, na ktorý ste obzvlášť hrdý?
Mám jeden vzácny Gibson z roku 1956, ktorý som zohnal z Holandska. Cítiť z neho históriu, má dokonca popukaný lak. Potom mám ešte jeden Gibson z roku 1968. Ale mojou najväčšou radosťou sú tie Master Build Fendre, o ktorých som sníval už ako mladý chlapec.
A na záver: čo je niečo, čo o Yxovi vie len málokto?
Začiatkom tohto roka som prepadol analógovému foteniu. Učím sa fotiť na klasický film s 36 obrázkami a baví ma to nastavovanie manuálneho fotoaparátu. Je to pre mňa obrovský relax, pri ktorom vypnem hlavu. Vždy potom s napätím čakám, čo mi príde zo štúdia, kde filmy vyvolávajú a skenujú. Okrem toho sa snažím chodiť s chalanmi na bicykel po hrádzi. A čo sa týka kapely, tie divoké žúrky z 90. rokov sú už za nami. Dnes si po koncerte radšej doprajeme spánok vo vlastnej posteli, aby sme podali čo najlepší výkon.
Foto: archív Yxo