Vyrastala medzi panelákmi Petržalky, no jej vnútorný svet od detstva formovala príroda, ticho a zvieratá. OĽGA PAŠTÉKOVÁ dnes patrí k výrazným slovenským výtvarníčkam, ktoré vystavujú doma aj v zahraničí a vo svojej tvorbe prepájajú maliarstvo, svetlo, priestor aj silné environmentálne témy. Aktuálne predstavuje v Nitre výstavu Bludičky, v ktorej diváka vtiahne do temného, takmer magického sveta na hrane civilizácie a prírody.
Petržalka býva často označovaná za betónovú džungľu, ona ju však takto nikdy nevnímala. „Stačilo prejsť pár krokov a človek bol pri Dunaji, v lužných lesoch, v priestore, kde už platili iné pravidlá,“ spomína. Práve kontrast medzi sídliskom a divokou prírodou podľa nej výrazne ovplyvnil jej citlivosť aj budúcu tvorbu. Ako dieťa veľa času trávila vonku, pozorovala detaily, zbierala rôzne predmety a cítila silnú potrebu hľadať niečo živé a organické. Už v detstve sa viac vyjadrovala kresbou než slovami.
Byt, v ktorom vyrastala, bol plný obrazov, sôch a kníh o umení. „Umenie pre mňa nebolo rozhodnutie, ale prirodzené pokračovanie niečoho, čo tam bolo od začiatku,“ hovorí. Sama seba opisuje ako tiché a pozorujúce dieťa. Veľký vplyv na ňu mali aj zvieratá. Ako malá chodila dobrovoľníčiť do útulku a venčila psov. „Zvieratá hovoria očami,“ dodáva.
Kreativita v rodine
Tvorivosť je prirodzenou súčasťou aj jej rodiny. Jej sestra Veronika pôsobí ako filmová producentka a podieľala sa aj na oceňovanom filme Otec. Hoci každá pracuje v inom umeleckom médiu, spája ich citlivosť na atmosféru a príbehy. „Film je kolektívne médium, ktoré si vyžaduje úplne iný typ energie než maliarstvo. Fascinuje ma, ako dokáže držať pohromade tak komplexný proces,“ hovorí o sestre. Vo svojej tvorbe sa neustále posúva a odmieta zostať pri tom, čo už funguje. Pracovala s ohňom, vodou, drevom aj svetlom. Fascinuje ju vytváranie obrazov a objektov, ktoré majú vlastnú energiu a akoby žili vlastným životom.
Dnes ju najviac priťahuje práca so svetlom a priezračnosťou farieb, preto vznikajú aj jej svetelné objekty. „Zaujíma ma vytvárať prostredia, ktoré diváka pohltia a vtiahnu dovnútra,“ vysvetľuje. Silnou súčasťou jej tvorby sú aj mýty, legendy a rozprávky. Sama priznáva, že celý život akoby skladala vlastný vnútorný mýtus. „Ktosi povedal, že mýty môže rozprávať len ten, kto má vlastný mýtus. Dúfam, že čosi také v sebe mám,“ zamýšľa sa.
Vystavovala už na viacerých miestach v zahraničí, napríklad v Porte či Aténach. Rozdiel medzi slovenským a zahraničným umeleckým prostredím podľa nej cítiť výrazne. V zahraničí existuje silnejšie zázemie a infraštruktúra, no zároveň aj väčšia konkurencia. Slovenské prostredie je podľa nej osobnejšie a intenzívnejšie. Za jeden z najsilnejších momentov svojej kariéry považuje výstavu pre Detské lapidárium v Broumove, kde vznikli jej prvé svetelné objekty v podobe domčekov. Keď pri inštalácii spontánne prišli deti z detského domova a začali priestor okamžite objavovať, silno ju to zasiahlo. „Bol to moment, keď som cítila, že veci fungujú úplne prirodzene, bez vysvetlenia,“ priznáva.
Výstava Bludičky v Nitre
Kurátor ju označil za „prechádzku po výtvarnej krajine“, ona sama ju vníma ako vnútornú krajinu plnú napätia medzi civilizáciou a prírodou. Objavujú sa v nej stromy, tvory aj symboly divokej prírody, ktoré odrážajú jej vlastný pohľad na svet. Názov Bludičky vznikol podľa série svetelných objektov zo starých lámp, ktoré zbierala na rôznych miestach. Svetlá v tmavom priestore bunkra pôsobia ako orientačné body, ale zároveň aj ako niečo neisté a zvádzajúce. „Bludičky balansujú medzi vedením a zvedením. Priťahujú nás, ale nie je isté, kam nás dovedú,“ vysvetľuje. Vo svojej najnovšej tvorbe sa viac sústreďuje na atmosféru než na konkrétny motív. Využíva kombináciu airbrushu, akrylu, grafitového prášku aj zásahy priamo do priestoru.
Výsledkom sú imerzívne prostredia, ktoré reagujú na svoje okolie a doslova pohlcujú diváka. Časť života trávi vo Viedni a časť v Bratislave. Obe mestá vníma ako veľmi blízke geograficky, no mentálne odlišné. Viedeň podľa nej ponúka stabilitu a silné zázemie pre kultúru. Bratislava je pre ňu naopak mestom spomienok a domovom, hoci ju mrzí stav kultúry na Slovensku. „Kultúra krváca a bude trvať dlho, kým sa podarí ju vyliečiť,“ hovorí otvorene.
Rovnováha medzi človekom, prírodou a vnútorným svetom
Maliarstvo považuje za fyzicky aj psychicky náročnú prácu. Pracuje s veľkými formátmi, drevom, vodou či ohňom a tvorba je pre ňu doslova závislosťou. „Neustále kreslím, maľujem, premýšľam, skicujem,“ priznáva. Po dokončení obrazu prichádza vyčerpanie, ale aj zvláštny pokoj. A často aj úsmevné situácie, keď pracovníci galérií neveria, že ťažké obrazy dokáže sama prenášať. „A kto si myslíte, že ich namaľoval?“ smeje sa. Silnou témou jej tvorby je aj vzťah človeka a prírody. Najsilnejšie zážitky vraj zažila v horách, lesoch či pri oceáne, kde človek najviac cíti vlastnú malosť a pokoru.
Veľmi bolestne preto vníma ničenie prírody, miznutie lesov a necitlivé zásahy do krajiny.„Máme pocit, že prírodu máme ovládať, namiesto toho, aby sme ju rešpektovali,“ hovorí. Pripomína aj filozofiu Aristotela, podľa ktorej má všetko svoju dušu, strom, rastlina aj zviera. Práve rešpekt voči živému svetu podľa nej dnes chýba najviac. „Všetci sme súčasťou jedného celku. Jediná cesta je porozumieť si,“ uzatvára výtvarníčka.
HANA ŠEBANOVÁ
Foto: archív O. P.
Oľga Paštéková (1984), žije a tvorí v Bratislave a vo Viedni. Absolventka VŠVU v Bratislave (2003-09) v ateliéri prof. Ivana Csudaia; 2008 – študijný pobyt na Akadémii umení vo Viedni (ateliér prof. Daniela Richtera). Realizovala niekoľko rezidenčných pobytov (Berlín, Porto, Sardínia, Budapešť). V súčasnosti je pedagogičkou na ŠUP Bohumila Baču v Bratislave. Z aktuálnych samostatných výstav: 2026 – Die Nacht…, Kunstzelle Viedeň; 2025 – Whispering Waters, Intervention – Parallel Vienna, Viedeň; 2024 – Wolfsmond, Red Carpet Art Award, U3 Volkstheater, Viedeň; 2024 – Paralelné svety, NG Nitra; 2023 – ANIMA-L, Synagóga – Galéria Jána Koniarka, Trnava; 2023 – Blue Time, GJB Banská Štiavnica; 2022 – Sweet Loneliness, Staromestská galéria Zichy, Bratislava; 2022 – The Word In Between, Galerie Michael Bella, Viedeň; 2021 – Za rohom hory, na čistinke mesta, Oravská galéria, Dolný Kubín.