Zuzana Mauréry je veľmi priama a pracovitá žena s pevnými zásadami. Vo svojej hereckej práci rada zdoláva výzvy, naposledy to bola východniarčina v novom seriáli, s ktorou sa ako rodená Bratislavčanka musela ťažko popasovať. Je vďačná za život na Slovensku a už sa nesmierne teší na sviatočné prekladanie vanilkových rožkov s mandarínkami.
Čo stálo za vašim rozhodnutím prijať účinkovanie v seriáli Iveta?
Záruka kvality v zložení Jan Hřebejk, Petr Kolečko a Martin Žiaran. Postava Matky v scenári vyzerala tiež fajn, trochu opačná poloha ako moja posledná Matka v Oteckoch. Submisívna, jednoduchá, trochu prehnane pobožná, ale predovšetkým východniarka. Čo bolo pre mňa naozaj náročnou výzvou. Toto nárečie ma veľmi veľa odnoží, čo oblasť, to úplne iná výslovnost, katastrofa! Myslím si, že aj televízia váhala s mojim obsadením, pretože všetci ostatní účinkujúci, ktorí hrali východniarov ,z východu pochádzali. Takže som požiadala o “koučku”, ktorá bola na pľaci vždy so mnou a dávala pozor na moju výslovnosť. Hrala som viackrát v nemčine, v angličtine, ale toto bol fakt oriešok! To nie je jazyk, to je nálada! Ale nádherná! Humor scenáristu Petra Kolečka som poznala už zo seriálu Hrobari a samozrejme mi bolo jasné, že pán režisér vie s takouto latkou veľmi dobre narábať. Pretože, keď funguje humor na papieri, nemusí na pľaci… Myslím si, že to bola celkovo výzva a oceňujem, že TV JOJ sa často púšťa na nie prvoplánovo komerčný terén. Či to boli v minulosti fantastické Odsudené, ktoré rezonovali veľmi aj v Čechách alebo seriál Za Sklom.
V seriáli hráte pobožnú mamu pubertálnemu dievčaťu. Aká bola vaša výchova, keď sa za ňou obzriete spätne?
Pozrite sa, každý rodič robí vždy to najlepšie, čo dokáže, o tom som presvedčená. A to, čo sa “ v dobrej vôli” celkom nepodarí ,na tom musíme popracovať sami a nevyhovárať sa na výchovu. U nás sa dosť málo chválilo, viac sa riešili nedostatky, takže som myslím máličko náročnejšia a možno kritická k sebe aj k okoliu viac, ako je zvykom, ale aspoň to veci posúva. (úsmev) V dospelosti mám pocit, , že naopak zas rodičia mali na mňa ružové okuliare, takže sa to asi vyrovnalo. Som rada, že som dostala výchovu, ktorá ma držala v určitých mantineloch. Podľa mňa nebola prísna, ale ako dieťa som sa o tie “mantineli” alebo hranice mohla oprieť. Pozorujem, že to dnešným deťom chýba. Mnohokrát sú hlavami rodiny oni a nie rodičia, robí sa to, čo chce dieťa. Je to príliš zaťažujúce pre jeho dušu. Nevedia ani pozdraviť, sú zahlcované “materiálnou láskou”… Moja mama by sa pre mňa rozkrájala, spravila by prvé aj posledné, ale určité pravidla museli platiť a ja som nevyjednávala. Som za to veľmi vďačná. Mohla som na tom neskôr stavať.
Vaša mama bola 25 rokov sólistkou operety Novej scény, otec zase sólistom opery národného divadla, pamätáte si, ako na vás vplývalo umelecké prostredie? Ľudia v ňom, vôňa divadla, opona..
Bola som divadelné decko, vyrastala som tam. Bolo to pre mňa “prirodzené prostredie”, preto asi nebolo také náročné do neho vstúpiť. Vybrala som si síce tu ľahšiu “múzu” ako moji rodičia, predsa len, na ten každodenný hlasový dril som bola lenivá, ale aspoň som nebola vystavená porovnávaniu.
Vaša spomínaná postava je pobožná, v ťažkých chvíľach sa obracia k Bohu a vyhľadáva jeho odpovede. Čo pomáha Vám v náročnejších momentoch?
Veľmi mi pomáha literatúra, psychológia. Myslím, že ak človek riešenia, alebo odpovede hľadá, skôr, či neskôr ich nájde, alebo si ho nájdu oni. Pre mňa je prvou pomocou vedomie, že všetko je tak, ako má byť. Že všetko má svoj zmysel. Stačí, len každý deň robiť to najlepšie, čo sa dá, nebyť lenivý, byť empatický, nebyť lenivý sa o seba starať, aby sme mali dostatok energie využiť všetky impulzy a možnosti, ktoré nám prídu do cesty. A ak sa nedarí a “impulzy”(nech si pod tým predstavíme čokoľvek) nechodia, počkať, nie sme na svete sami. Každý dostávame rovnakých 24 hodín, každý jeden človek žije v určitej bolesti, v určitej neistote a v neustálej práci na sebe. To máme predsa všetci rovnaké. Prijať to, čo je a nerobiť zo seba obeť. Kultivovať v sebe tvorcu, ktorý preberá plnú zodpovednosť za svoje konanie na základe svojich postojov, viery a presvedčenia. Časy sú ťažké, to je v poriadku. Boli a budú vždy, ale môžu byť aj šťastné.
Čoskoro príde do kín dráma Slúžka od Mariany Čengel Solčanskej z pera Hany Lasicovej, kde stvárňujete manželku bohatého úradníka. Vo filme nie je núdza o silné emócie, ale ani o úsmevné momenty.
No tak to som rada! Evidentne ste ho videli, lebo ja ešte nie (úsmev). Natáčanie tohto filmu bolo čisté potešenie. V spomínanom seriáli Iveta som bola “jednoduché žieňa” ,ako hovorí postava Milanka Ondrika a tu stvárňujem pani z aristokratickej vrstvy, tak pri tom som si mohla užiť krásne kostýmy, noblesu celého prostredia, viacjazyčnosť a v prvom rade aj skvelých českých kolegov.
Žijeme časy, keď je u susedov vojna, padla nám vláda, všade hrozia zdražovaním, v čom by ľudia mohli nájsť podľa vás útechu a ako sa „prenastaviť“ v hlave na pozitívnu nôtu v tomto všetkom? Čo vás na živote najviac teší?
Život sám. Stále viac si uvedomujem, aký je to krásny dar. Možno práve na pozadí vojny za našou blízkou hranicou. Stále je Slovensko slobodná a krásna zem a som rada, že som sa tu narodila. Trochu ma mrzí, že som často lenivá využiť všetky príležitosti, ktoré mi život ponúka, ale nevzdávam sa! Radosť mi robí hlavne moja mama, ktorá ho chytila za pačesy a ide mi príkladom. A teší ma samozrejme, že mam okolo seba ľudí, ktorí ma v ťažkostiach podržia a priaznivcov a divákov, ktorých moja práca baví.
Boli ste tri krát nominovaná na Českého leva, natáčate v Čechách filmy, hráte v divadlách, cítite sa tam „ako doma“, alebo pociťujete isté rozdiely?
Bratia Češi ma zaradili do ich filmovej akadémie, takže mám priamy prístup ku všetkým filmom kedykoľvek a to je vlastne tá celá výhra. Nie, necítim sa tam doma. Cítim sa tam, ako na návšteve. A páči sa mi to. Správam sa tam, ako na návšteve a oni sa ku mne správajú ako k návšteve.
Vyzeráte stále rovnako, ako sa udržujete fyzicky fit?
Vy mate nejaké ružové okuliare na mňa. Ďakujem. Momentálne som vo fáze opravovania rôznych bolesti a zanedbávaných kútov môjho tela, po tej 50-tke to fakt začína byt trochu “napínavé“, takže, keď zvládnem túto fázu, príde na rad zas môj obľúbený tenis, plávanie, lyžovanie a iné roztopaše.
Ako najradšej trávite sviatky a zimu? Viete ich preleňošiť na gauči pri klasických filmoch alebo lyžujete?
Odkedy nám tatuško pred 5 rokmi odišiel, chodíme tráviť Vianoce do hôr. Keď sa pritrafí lyžovačka, rada si polyžujem a samozrejme ležanie pri televízore a prekladanie vanilkových rožkov s mandarínkami musí byť! Bez toho by u mňa sviatky zimy boli ukrátené o mimoriadny zážitok (úsmev).
Aké máte pracovné plány v budúcom roku?
Skoro žiadne, naozaj. To telo si dať do poriadku. Jeden mini seriál v Prahe, možno aj dva filmy, uvidíme. Ale ja už niečo vymýšľam, keď to bude na spadnutie, dám vedieť. Spýtajte sa ma v auguste.
Čo pre vás znamená sloboda?
Nezažila som neslobodu. Aj keď som v nej vyrastala, moji rodičia mi vytvorili šťastné detstvo a 89 rok prišiel práve včas. Ak si predstavím, čo všetko niektorí ľudia v určitých krajinách “nemôžu”, mám naozaj strach. Sloboda je tým pádom pre mňa práca. Zodpovednosť. Tolerancia. Vzdelanie. Kultúra. A nevzdávať sa. Nefrflať, konať. Krok po kroku.
Čo by ste popriali čitateľkám a čitateľom Slovenky do roku 2023?
Aby boli zdraví, milovaní a uvedomili si, že život nemeriame časom, ale mierou radosti, šťastia a naplnenia, počtom okamihov, ktoré stali za to!