Speváčka ZUZANA SMATANOVÁ pôsobí navonok pokojne a vyrovnane, no jej cesta k vnútornému tichu nebola samozrejmá. Dnes stojí na pódiu s istotou, ktorú si vybudovala aj mimo reflektorov. V jej postoji cítiť silu, skúsenosť aj prirodzenú skromnosť, ktorá z nej robí autentickú osobnosť slovenskej hudobnej scény.
Naposledy sme sa spolu rozprávali počas pandémie, kedy boli hudobníci odstavení od práce. Niektorí muzikanti v súčasnosti hovoria, že ľudia šetria na kultúre a návštevnosť podujatí viditeľne klesá. Ako vy vnímate a prežívate súčasnosť?
Vnímam, že niektoré podujatia, ktoré by bez dotácií neprežili, majú v súčasnosti problém a chápem, že to nie je pre nich ľahké. Ja však patrím do štátom nezriaďovanej kultúry a tu sa nič nemení, pretože nezávisím od ministerstva kultúry. Sú obdobia, kedy sú ľudia viac šetrní a inokedy zase nie, nemyslím si ale, že sa deje niečo čo je výrazne iné. Často to závisí aj od toho, ako interprét komunikuje s fanúšikmi. Problémom však je, že sme jedna z mála krajín v EÚ, ktorá nemá zníženú dph na predaj vstupeniek, a nemáme tiež zákon o sponzoringu. Je mi ľúto, že mnohé dlhoročné a tradičné festivaly majú dnes veľký problém prežiť.
Celý váš život, od útleho detstva, je presiaknutý hudbou. Tento fenomén ste v detstve asi vnímali ináč.
Hudbu som začala výraznejšie vnímať, keď som bola tínedžer. V tom období som sa začala zaujímať o hru na gitare. Otec bol muzikant, samouk a umožnil mi už v detstve hrať na klavír. Začal ma učiť prvé akordy na gitare a od toho momentu som pochopila akým smerom sa bude uberať moja budúcnosť. Začala som si písať vlastné pesničky a dnes ďakujem hviezdam za všetky dary a schopnosti, ktoré mám. Živí ma veľká láska, hudba a umenie.
Ako sa mení vzťah k úspechu, keď už nie ste „nová tvár“, ale etablovaná umelkyňa?
Mení sa tým, že zažiť úspech už nie je hnacím motorom. Keď si človek buduje kariéru, chce sa ukázať, chce sa na nejakej úrovni presadiť, rásť, no to sa časom prirodzene stlmí. Ja osobne som si úspech užila tak najviac, ako sa na Slovensku dá dosiahnuť, hovorím to skromne, pretože sa to všetko dialo v jednom kolotoči a vo finále som si to ani poriadne nevedela užiť. Dnes si svoju kariéru užívam inak, veľmi rada hrám koncerty, rada sa s ľuďmi rozprávam, píšem si pesničky, píšem a ilustrujem detské knižky a to, čo ma ženie už je dnes najviac kreativita. Nerobím to pre úspech, ten je potom len príjemným bonusom, skôr sa teším z tvorivosti, tá ma poháňa.
Slovenské texty sú pre vás dnes prioritou, nebolo to tak vždy. Prvý album mal len dve slovenské pesničky. Vašim vyjadrovacím jazykom bola z väčšej miery angličtina. Čo vás nakoniec presvedčilo skladať a spievať v materinskej reči?
Obyčajný pocit na koncertoch. Uvedomila som si, že ľudia čakajú slovenské pesničky, aby si ich mohli so mnou zaspievať. Neskôr som si začala viac „otvárať hlavu a srdce“ pre slovenčinu. Texty boli viac úprimnejšie a autentickejšie.
Za váš úspešný knižný debut Búdkovo ste získali na Ikariáde ocenenie Zlatá kniha. Vyjadrili ste sa, že vám robí radosť keď ju rodičia kúpia svojím deťom a potom si ju samy čítajú. Dokonca chystáte ďalšiu publikáciu. Na čo sa môžeme tešiť pri nej?
Bude to vlastne pokračovanie Búdkova, no zoberiem deti do iných príbytkov zvierat. Som v štádiu, kedy si zberám informácie, lepím vetu k vete a staviam kostru. Keď bude hotová, na jeseň začnem ilustrovať. Je to veľmi dlhý proces, Búdkovo som ilustrovala pol roka.
Súčasný svet vo veľkej miere patrí mužom. Ťažko ste sa presadzovali, kto vám pomohol?
Základ som dostala v detstve od staršieho brata. Každá mladšia sestra si zažila bitku, odstrkovanie a neláskavé slová od staršieho súrodenca. Dnes viem, že ma to začalo zoceľovať. Mužov poznám skoro ako vlastnú dlaň. Viem kedy klamú, ak chcú dosiahnuť svoje. Viem keď trpí ich ego a potrebovali by si poplakať, ale ich hrdosť je silnejšia.
Súkromie si pred verejnosťou prísne strážite, pričom na pódiu má z vás človek pocit blízkosti a tepla. Ste rada chránená a necítite potrebu zdieľať informácie do sveta?
Ak chcem niečo zazdieľať, tak to urobím iba cez pesničku. Nikdy som o svojom súkromí veľa nerozprávala, pretože je to jediné, čo mi ešte zostalo. Ľudia, ktorí doň patria, nie sú na medializáciu zvyknutí a ja to rešpektujem. Ja sama sa nezaujímam o súkromie ľudí, ktorých obdivujem cez ich prácu, baví ma najmä to, čo robia a to mi stačí. Je doba, keď ľudia vešajú na sociálne siete už všetko, od spálne, intímny život až po deti, a ja som si istá, že do tohto levelu sa ja nikdy nedostanem. Nevidím na to dôvod.
Mali ste aj veľmi náročné obdobie v živote, kedy ste cítili vyhorenie a nastúpili aj panické ataky a depresia. Našťastie žijeme v dobe, kedy je táto téma otvorenejšia a čoraz viac ľudí o nej diskutuje. Čo by ste zo svojich skúseností povedali ľuďom, ktorí začínajú cítiť niečo podobné a nevedia si pomôcť?
Aby s tým nezostávali sami, aby o tom hovorili blízkym, ale najmä odborníkom – psychológom, terapeutom, psychiatrom. Človek nie je stroj, môže sa cítiť mizerne, môže spanúť totálne na kolená a rozbiť sa na kúsky, no je potrebné hovoriť o tom, že sa dá z toho s pomocou odborníkov vyliečiť, tak, ako sa to podarilo mne. Je to boj, dlhá cesta, ale na jej konci je svetlo.
Zažila som vás koncert v skanzeme v Starej Ľubovni a priznám sa, že som nečakala tak zohratú energiu a pozitívnym zážitkom bola aj kapela. V akej zostave aktuálne hrávate a podľa čoho si vyberáte muzikantov?
Mám dlhoročnú a stálu kapelu. Za celú moju dvadsaťtri ročnú kariéru je so mnou manažér a zároveň basák, tiež gitarista a zvyšní muzikanti sú s nami takmer desať a päť rokov. Nezvyknem meniť kapelu ako ponožky, v prvom rade v nich musím mať kamarátov, doslova rodinu, ktorej môžem dôverovať. To je pre mňa alfa omega. Ak pôsobíme na pódiu zohrato, vychádza to určite z tohto faktu, že sme najmä výborní kamaráti.
Na scoiálnej sieti máte príspevok s textom škatuľkuješ seba? A seba kedy upraceš? Ako sa vám najlepšie darí „upratovať sa“?
Keď v sebe cítim chaos, sadnem si so sebou a pretriedim si, čím sa budem naozaj zaoberať a čím už nie. Viem so sebou viesť priamy a úprimný rozhovor. Naučili ma to stovky terapií, ktoré mám za sebou po vyhorení. Pomáha mi v sebe zatiahnuť ručnú brzdu, upokojiť hlavu, dopriať si volno, povoliť opraty a zase je všetko v harmónii. Dá sa to naučiť.
Pochádzate zo žilinského kraja, obklopeného nádhernou prírodou. Zvyknete v nej tráviť čas? Aké máte záľuby okrem spevu?
Chodím k mame tak často, ako sa mi len dá. Je to pre mňa oáza pokoja a návratov do detstva. Mám rada túto zmenu, keď si zase obujem gumáky a idem pracovať do záhrady. Máme sedem sliepok a kohúta, rada ich pozorujem a vykopávam im zo zeme dážďovky. Chodievam denne s mojim psom na prechádzky a samozrejme, rada kreslím, dnes už sa dá povedať, že takmer denne.
Ktorá pieseň vás vždy vráti do konkrétneho momentu života?
Sú dve – Sľub, že prežijem a Živá voda. Je to spomienka práve na to ťažké životné obdobie. Vždy ma tam vrátia, no už nie prežívaním, ale len spomienkou.
Čo vás dokáže úplne „odpojiť“ od hudby?
Zaručene ilustrovanie. Keď ilustrujem, som tam na 100% a nemyslím na písanie pesničiek. Je to úplne iná hladina tvorivosti a nemieša sa mi s hudbou.
V čom vás život najviac prekvapil oproti predstavám, ktoré ste mali kedysi?
Aký je krehký. Sme tu dnes a zajtra už byť nemusíme, to si denne pripomínam. Presne toto ma učí byť absolútne v prítomnosti. Najviac cítim, že vo mne pulzuje život, keď sa naplno smejem, doslova rehocem. Milujem to, vtedy som “tu a teraz” a nič iné neexistuje.
Foto: archív Z. S.