Ako desaťročný si vyrobil bicie zo stoličiek a namiesto paličiek používal varešky a štetce. Hudba bola pre MAREKA GREGORA únikom z ťaživého detstva a miestom, kde dokázal zabudnúť na problémy doma. O mnoho rokov neskôr spolu s DANIELOM BUZINKAYOM vytvorili bubenícku školu, v ktorej dnes pomáhajú deťom aj dospelým objaviť radosť z rytmu. A neraz aj spôsob, ako zo seba dostať stres a napätie.
Niekedy stačí jediný večer, aby sa človeku zmenil život. Marek Gregor mal desať rokov, keď ho mama vzala na koncert skupiny Team. Bola to pritom výnimočná udalosť. Predtým ani potom spolu na žiadnom inom koncerte neboli. Marek však dodnes vie, čo vtedy videl. Bubeníka sediaceho za veľkou súpravou uprostred zaplnenej športovej haly. V tej chvíli mal jasno. „Ako desaťročný chalan som si povedal, že toto chcem v živote robiť. Prišiel som domov, zobral varešky, štetce a začal búchať. Vyrobil som si bicie zo stoličiek.“ Doma jeho nadšenie spočiatku veľké pochopenie nenašlo. Rodičia ho radšej posielali učiť sa matematiku. Hudba však pre neho nebola iba detskou záľubou. Čoraz viac predstavovala bezpečné miesto v období, keď doma vládla náročná atmosféra.
Únik z ťažkého detstva
V rodine sa riešili problémy s alkoholom, rodičia sa hádali a deti neraz zostávali so svojimi pocitmi bokom. Práve vtedy Marek zistil, akú silu môže mať rytmus. „Hra na bicie mi dala obrovskú nádej a víziu, že keď toto budem robiť, bude mi dobre. Aj keď som ešte nemal bicie a len som búchal do vzduchu alebo so štetcami v pivnici, zresetoval som sa. Vyšiel zo mňa nový, šťastnejší človek,“ opisuje náročne chvíle nadaný bubeník. Prvých skutočných bicích sa dočkal až neskôr. Kúpil mu ich bratranec, ktorý spolu s Marekovým bratom založil kapelu.
Nástroje potom viezli domov na káričke približne štyri kilometre. Ich odhodlanie napokon presvedčilo aj Marekovho otca. Začal ich voziť na koncerty a hudba sa postupne stala pevnou súčasťou synovho života. Marek sa približne desať rokov učil sám. Sledoval hudobné videá na MTV, pozoroval bubeníkov a cvičil celé hodiny. Neskôr odišiel do Bratislavy a postupne sa dostal k spolupráci so známymi kapelami.
Najlepšia vec v živote? Výpoveď
S Danielom Buzinkayom sa prvýkrát stretli v roku 1999. Danko už v tom čase hrával v skupine Para a Marek so svojou kapelou vystupoval ako predskokan. O niekoľko rokov neskôr absolvovali spoločné turné kapiel Para a Lavagance a z hudobných kolegov sa stali blízki priatelia. Danko pritom pochádzal z celkom iného hudobného prostredia. Dvanásť rokov sa učil hrať na klavíri, venoval sa lesnému rohu a popri hudbe strávil osemnásť rokov v korporátnom svete. Zmena prišla nečakane. Po osemnástich rokoch dostal výpoveď presne v deň jeho narodenín: „Vôbec som nemal ani sekundu strach. Ozvala sa mi spolužiačka zo základnej školy, či by som neučil jej dcéru Viki. To bol môj prvý žiak a potom sa to už nabaľovalo. Keď mi dali výpoveď, bola to najlepšia vec, čo sa mi v tom čase v živote mohla stať.“
Aj Marek zažil obdobie, ktoré ho prinútilo prehodnotiť ďalšie smerovanie. Počas pandémie prišiel o prácu. Mal hypotéku, malé dieťa a manželku na rodičovskej dovolenke. Obaja už v tom čase učili súkromných žiakov. Marek však začal snívať o väčšej bubeníckej škole, ktorá by mala vlastné priestory a jasnú filozofiu. Marek priniesol víziu, Danko zase praktický pohľad. „Ja tabuľky veľmi neriešim, ale mám silnú víziu a vášeň pre to, čo robím. Danko prišiel s obrovskou tabuľkou a ukázal mi, že keď spravíme bubenícku školu, dáva to ekonomický zmysel. Tabuľka zabrala,“ smeje sa Marek.
Žiadne roky čakania na prvú pesničku
Dnes ich škola sídli v rodinnom dome so záhradou na Devínskej ceste v Bratislave. Blízkosť Dunaja, pokojné prostredie a tri akusticky upravené miestnosti vytvárajú miesto, kde sa po náročnom dni dá na chvíľu vypnúť. Od klasickej hudobnej školy sa líši najmä spôsobom výučby. Študenti sa k samotnej hudbe dostávajú prakticky okamžite. „U nás hráme s hudbou hneď od prvej lekcie. Počas päťdesiatich minút individuálnej hodiny človek odloží hodinky aj telefón a totálne sa preladí,“ hovorí Marek. Práve dlhé mesiace či roky venované prevažne teórii môžu podľa nich niektoré deti odradiť. Preto chcú, aby nový žiak pocítil radosť z hudby čo najskôr. A nie je pritom dôležité, či má osem alebo päťdesiat rokov. „V našej škole nie je prvý ten, kto vyhrá. Víťaz je každý, kto spraví krok dopredu. Cesta je cieľ.“
Päťdesiat minút bez mobilu a starostí
Marek ani Daniel nevnímajú svoju prácu iba ako vyučovanie hudobného nástroja. Daniel si doplnil pedagogické vzdelanie a študentom odovzdáva aj približne tridsať rokov skúseností z koncertných pódií. Vie im povedať nielen to, ako správne zahrať rytmus, ale aj čo robiť vo chvíli, keď počas koncertu spadne palička, alebo sa vypne odposluch. Pre Mareka má učenie ešte osobnejší význam. „Vždy som mal sen, že chcem pomáhať ľuďom. Konečne som našiel spôsob, ako spojiť bicie s mojou osobnosťou. Pomáham ľuďom žiť lepší život cez to, čo je pre mňa samotného formou terapie,“ objasňuje bubeník. Bubnovanie má navyše jednu výhodu. Zapája celé telo. Človek pracuje rukami aj nohami, sústredí sa na koordináciu a zároveň zo seba vydáva množstvo energie.
„Vybúchaš viac stresu, viac fyzického napätia z teba odíde. Hra na bicie prináša okamžitú satisfakciu,“ vysvetľuje Daniel. Má to však aj svoju cenu. Roky koncertovania, nosenie ťažkých nástrojov a dlhé hodiny za bicími sa môžu prejaviť na chrbtici či držaní tela. Obaja preto vedia, aká dôležitá je správna technika a starostlivosť o telo. Rovnako upozorňujú na ochranu sluchu.
Na prvom mieste je radosť
Škola dnes nie je iba miestom individuálnych lekcií. Ľudia, ktorí bývajú v bytoch a doma nemôžu bubnovať, si tu môžu prenajať miestnosť na cvičenie. K dispozícii je tiež vybavená skúšobňa pre kapely. Počas leta organizujú bubenícke tábory pre deti. Mladí hudobníci si na nich zahrajú so živou kapelou, nahrajú vlastné video, naučia sa skladať a ladiť bicie a vyskúšajú si improvizáciu. Marek a Daniel chodia aj na základné a stredné školy a organizujú bubenícke workshopy, počas ktorých sa za bicie dostávajú ľudia, ktorí možno dovtedy nikdy nedržali paličky v rukách. Rodičia často riešia otázku, ako spoznať hudobný talent dieťaťa. Stačí si všímať, či dieťa prirodzene reaguje na rytmus. Či neustále niečo vyklepáva, bubnuje po stole, chytá do rúk varešky alebo spontánne reaguje na hudbu.
Veď presne takto kedysi začínali aj Marek aj Danko. Dôležitejšie než porovnávanie s ostatnými je podľa nich to, aby dieťa z hudby nestratilo radosť. Každý napreduje vlastným tempom. Pre jedného je úspechom prvá správne zahraná skladba, pre iného vystúpenie pred publikom. A možno práve v tom sa uzatvára celý Marekov príbeh. Ako chlapec bubnoval vareškami po stoličkách, aby aspoň na chvíľu unikol z náročnej reality. Dnes spolu s Dankom vytvoril miesto, kam ľudia prichádzajú, aby urobili presne to isté. Na chvíľu prestali myslieť na povinnosti, vzali do rúk paličky a nechali znieť bicie.
Aké benefity deťom prináša hra na bicie?
Bez ohľadu na to, či si dieťa vyberie klavír, gitaru, husle alebo bicie, pravidelné hranie môže podporovať viaceré schopnosti. Pri učení sa nových skladieb sa musí sústrediť, pamätať si postupy a pravidelne trénovať. Hudobný nástroj tak môže byť aj príjemným spôsobom, ako si budovať vytrvalosť, disciplínu a trpezlivosť. „Hra na hudobný nástroj môže byť pre deti veľmi podnetná aj z pohľadu psychického a kognitívneho vývinu. Pri hraní sa učia udržať pozornosť, počúvať, plánovať a koordinovať pohyb, pričom sa zapájajú viaceré oblasti oboch mozgových hemisfér. Pravidelný nácvik zároveň podporuje neuroplasticitu, teda schopnosť mozgu učiť sa, meniť sa a upevňovať nové spojenia na základe skúsenosti. Z psychologického hľadiska je cenné aj to, že dieťa zažíva, že niečo mu spočiatku nejde, no vďaka opakovaniu a vytrvalosti sa postupne zlepšuje. Takáto skúsenosť môže podporovať zdravú sebadôveru, pocit vlastnej kompetentnosti aj schopnosť lepšie zvládať frustráciu,“ vysvetľuje detská klinická psychologička Alica Farakšová.
Pri bicích sa k tomu pridáva aj výrazný pohybový aspekt. Dieťa musí koordinovať ruky a nohy, sledovať tempo a reagovať na rytmus. Deti sa pri spoločnom hraní, workshopoch či táboroch stretávajú s rovesníkmi, učia sa spolupracovať a získavajú novú komunitu. „Pri hre na bicie sa k tomu pridáva výrazný pohybový rozmer, takže pre niektoré deti môžu byť aj prirodzeným ventilom nahromadeného napätia a energie. Pri spoločnom hraní sa navyše učia vnímať ostatných, zladiť sa s nimi a spolupracovať,“ tvrdí odborníčka.
Foto: archív M. G.