Herečka Anežka Petrová verí, že by nám bolo na svete lepšie, keby sme sa medzi sebou viac počúvali sa a menej súdili. Vo filme Kronika večných snílkov si zahrala ducha so silným ženským hlasom, no sama cíti, že pomsta nikdy neprináša skutočnú úľavu.
V novej snímke režiséra Rasťa Borošaje vo výraznej miere znázornený ženský element. Poukazuje aj na naše hlboké vnútro, ktoré často krát riadi veci s istým zámerom a zároveň nonšalantne. Ako vy vnímate svoju postavu?
Istanu vnímam ako rafinovanú manipulátorku. Za života jej bolo ublížené a tak sa rozhodla vrátiť ako duch. Svoju krásu a koketnosť vedome využíva ako fungujúce zbrane k pomste.
Čo vám Istana všetko stihla dať počas obdobia nakrúcania a po ňom?
Opäť som si iba potvrdila, že pomsta nie je správny spôsob ako sa s vecami vyrovnať.
O čom sníva Anežka?
O lepšej spoločnosti. Že sa budú ľudia k sebe správať krajšie. Budú sa viac tolerovať a menej súdiť.
Film si z Paríža odniesol ocenenie ÉCU (Najlepší nezávislý európsky film-pozn.red.) Čakali ste taký úspech, alebo vás zaskočil?
Veľmi ma to potešilo. Som rada, že náš film mal úspech v zahraničí ešte skôr ako sme ho videli my a pevne verím, že ho tu na Slovensku ocenia minimálne diváci, pretože je hlavne pre nich.
Prelínanie mužsko-ženského sveta je krásne farebné a občas vyčerpávajúce. Ako sa naň pozeráte vy?
Krásne a farebné určite je, ale nemyslím si, že aj vyčerpávajúce. Skôr zbytočne komplikované. Možno sa stačí iba viac rozprávať, počúvať a nahlas hovoriť o svojich pocitoch.
Už piatym rokom ste členkou činohry Slovenského národného dvadla. SND je pre mnohých hercov vysnívanou métou. V čom je pre vás výnimočné? Máte tam svoje rituály či obľúbené zákutia?
Mojím snom bolo stať sa stálou členkou divadla a bolo mi jedno akého. Chcela som iba hrať. Od prvého ročníka na VŠMU som začala hosťovať práve v SND a v piatom ročníku som dostala ponuku. Som hrdá, že som práve v SND. Výnimočným robia toto divadlo ľudia s ktorými mám tu česť tvoriť a hrať. Mám iba jeden rituál, ale ten si nechám pre seba (úsmev). Obľúbené zákutie je jednoznačne spoločná šatňa s Jankou Graňák Kovalčíkovou.
Ako sa vyrovnávate s tým, že divadlo sa hrá len v danom okamihu a každé predstavenie je trochu iné? Viete si vychutnať aj túto pominuteľnosť?
To na divadle milujem najviac. Že sa deje práve tu a teraz. Sú to neopakovateľné a jedinečné momenty.
Máte rada dlhodobé seriálové natáčania, alebo vám viac vyhovuje rytmus divadla? Čím sú tieto svety pre vás iné?
Dlhodobé seriálové natáčanie ma nikdy nelákalo. Mne osobne by asi nedalo adekvátny čas a priestor na tvorbu. Pri seriáli sa všetko robí rýchlejšie ako v divadle. Viac ma bavia minisérie a filmy. V nich sa cítim slobodnejšie. Asi mi viac pripomínajú divadelný skúšobný proces.
Váš priateľ Ján Cibula je taktiež hercom. Dokážete doma vypnúť a venovať sa iba jeden druhému? Alebo sa práca prirodzene prelína aj za múry súkromia?
Divadlo je prirodzená súčasť našich životov, takže sa mu do istej miery nevieme vyhnúť ani v súkromí. Napriek tomu máme mnôžstvo iných spoločných koníčkov ako je šport, varenie či cestovanie, takže vieme zamestnať naše hlavy aj inými vecami.
Aké budete mať leto? Využijete divadelné prázdniny naplno?
Počas divadelnej sezóny fungujem vcelku vo veľkom pracovnom tempe, kedy mi nezostáva veľa času na iné veci – rekreáciu, návštevy, turistiku a pod. Potom príde leto a ja nadobudnem pocit, že musím všetko dohnať. Každé leto vždy skončí rovnako. Náplanujem ho tak, že mi nezostane takmer ani jeden voľný deň. Veľa cestovania, presúvania sa, čiže veľmi aktívny oddych.
