Nie je z tých, ktorí by sa hrnuli do centra pozornosti. Radšej si v tichu robí svoju prácu a necháva prehovoriť postavy, ktoré hrá. Herec Daniel Žulčák pôsobí ako niekto, koho netreba presviedčať, že život nie je len o výsledku, ale aj o tom, čo sa naučíme cestou – najlepšie, keď si občas aj nabijeme nos. Rozhovor s ním je ako rozhovor so starým známym, ktorý vás nenútene privedie k zamysleniu. A popritom vás aj pobaví.
Videla som vás v Nosorožcovi od Eugéna Ionesca v ktorom stvárňujete rolu obchodníka, hasiča aj hudobníka. Nie je to jednoliata kontinuálna postava a ani jednoduchá hra, jedná sa o absurdnú drámu. Ako ste sa s ňou stotožnili?
Všetky postavy sa mi stvárňujú dobre. Tešil som sa na spoluprácu s režisérkou Julkou Rázusovou, pretože sa poznáme zo školy, bola o ročník vyššie. A stretli sme sa teraz po sedemnástich rokoch od školy priamo na pôde SND. Vedel som o jej práci, pretože Roman Poláčik bol jej spolužiak a kontinuálne som sledoval jej činnosť. Spolupracovať sa nám však podarilo až teraz. Júlia má svoj špecifický divadelný jazyk, tak na to sme si zvykali a bola to výzva. Ale v konečnom dôsledku šlo o veľmi príjemnú spoluprácu.
Nosorožec je veľmi náročný z pohľadu textu. V prvom dejstve sa dejú dve paralelné veci naraz a rozprávate cez seba.
Áno, a Júlia tomu dodáva ešte pohybovú nadstavbu. Najmä však prináša odkazy na aktuálne spoločenské témy, ktoré sa nás všetkých dotýkajú. Bolo to náročné, ale zvládli sme to úspešne. Ide o vydarenú inscenáciu a všetkých na ňu srdečne pozývam. Odporúčam si pred predstavením trochu naštudovať, prečo Ionesco pred osemdesiatimi rokmi napísal túto hru tak, ako ju napísal – aký mala vtedy význam, a skúsiť ju vnímať v dnešných súvislostiach. Na to sa treba pripraviť. Osobne ma najviac teší, že sa nám podarilo vytvoriť dojem jednoduchosti – hoci za tým stojí obrovské množstvo práce.
V hre sa rozoberá aj osamelosť človeka. Jedna z hlavných postáv Bérenger na konci zostáva jediným človekom medzi príšerami. Cítili ste sa niekedy podobne, „vytŕčajúc“ z davu?
Asi každý z nás sa niekedy ocitne v spoločnosti, kde nepatrí. Takú situáciu som určite zažil. Či som to ustal, alebo neustal, to teraz neviem povedať.
A ste rád sám?
Viem zostať aj sám za sebou, ale skôr ma baví byť s ľuďmi. Ale keď je toho veľa, tak si viem nájsť chvíľu kedy nechcem nikoho vidieť a nič nechcem počúvať.
Aktuálne už ste tam, kam patríte – na divadelné dosky. Vaše kroky smerovali po skončení VŠMU do Slovenského komorného divadle v Martine, kde ste pracovali 11 rokov. Medzitým ste hosťovali aj v DPOH, na Novej scéne a v divadle Aréna. Teraz ste druhým rokom členom činohry v SND.
To je ponuka, ktorá sa neodmieta. V Martine som stretol vynikajúcich ľudí a výborných kolegov, veľa som sa tam naučil a teraz sa to snažím ukázať aj v Slovenskom národnom divadle. Aktuálne hosťujem v Trnave pri inscenácii Filip. Je to autorská inscenácia ako pocta jednej z najvýraznejších osobností, ide o spomienku na tvorbu a život Jara Filipa, ktorý stihol okrem iného vytvoriť enormné množstvo piesní. A k tomu ešte Martine dohrávam tri inscenácie.
V divadle sa niekedy stretnete aj s postavou, ktorú nemáte úplne v láske, ale musíte si ju obhájiť pred publikom. Ako s tým pracujete?
To je presne to, že robíme divadlo a musím si nájsť cestičku aj k takej postave, s ktorou nie som úplne stotožnený, alebo sa mi až tak nepáči. Je to skôr o kolektíve a o spoločnom výsledku, aby to pre ľudí malo zmysel a aby to pochopili. Divadlo robíme predsa pre divákov.
Ako rodinné zázemie ovplyvnilo vaše rozhodnutie ísť umeleckou cestou? Boli doma pochybnosti, alebo skôr podpora?
Keď som doma povedal, že by som vyskúšal strednú umeleckú školu- konzervatórium, rodičia s tým boli ok a starí rodičia reagovali nasledovne: „Synu, najprv si urob remeslo a potom si choď hrať komedianta.“ Nepodarilo sa mi dostať sa na vysokú školu rovno po strednej, mal som rok prestávku a to som si opäť vypočul ako mám ísť robiť remeslo a nie umeleckú školu. Ale potom som úspešne urobil talentovky na VŠMU, nastupil do Martina a robím to, čo som vyštudoval a baví ma to. Niekoľkokrát sa starkí boli aj pozrieť na mojom predstavení a nadšene tlieskali.
Predstavte si, že svet divadla zrazu zmizne. Kam by vás vietor zavial? Čo by Daniel Žulčák robil, keby nebol hercom?
Asi technické veci. Som z elektrikárskej a manuálne zdatnej rodiny, tak k tomu mám blízko.
A čo ste doma naposledy opravili?
Prerábal som byt. Postavil som si kuchyňu a svojpomocne sme robili kúpeľňu. Keď ma nevzali na vysokú školu hneď po strednej, tak som robil asi pol roka v stolárskej dielni. Tam som sa veľa priučil. Mám to dodnes ako psychoigienu.
Ktorú chybu z mladosti by ste dnes už určite neurobili, ale ste za ňu vďačný?
Urobil som veľa chýb a vždy som sa z nich nejako poučil. Potreboval som dostať aj nejaké facky od života. Nesúhlasím s tým, že keby sme počúvali starších a neučili sa na vlastných chybách, tak by to bolo super, myslím si práve opak – tak by to nemalo zmysel. Každý človek si nejakými chybami musí prejsť sám. Kým si to nevyskúšame na sebe, tak ani nezistíme, že to je zlé.
Ako si chránite svoje súkromie pred svetom, ktorý často hercov vníma cez ich verejné obrazy?
Nemám rád prezentácie typu, že musí každý vedieť kam idem a ako trávim svoj osobný voľný čas. Viem, že doba sociálnych sietí je rozšírená, ale ja sa snažím im vyhýbať. Už len to, že keď sa na to zadívate, unikne vám hodina drahocenného času. Pri povinnostiach, ktoré mám, mi to príde ako zbytočne strávený čas. Nechcem byť teraz ako nejaký starý pán, ktorý tvrdí, že keď neboli telefóny, tak nikto nič nevedel. Ale tým, že dnes je všetko hneď dostupné, tak sa mi páči mať súkromie.
V práci sa neskryjem, lebo vystupujem pred ľudmi. Tak môj čas si chcem užívať po svojom. Mám rád bicykel, ale naozaj veľmi rekreačne. Veľmi rád lyžujem, aj keď krátko, začal som veľmi neskoro, až po 30-tke. A chodím cvičiť s vlastnou váhou. Pri mojom životnom štýle je to viac než nutné.
Načítali ste aj komentáre pre seriál Hitlerove tajné misie, ste fanúšikom dokumentov?
Áno, dokumenty ma veľmi bavia. Dozviem sa ako veci fungujú. Robím hlas televízii Joj Svet a veľa zaujímavých vecí tam načítavam.
Na vašom Facebooku som videla status o natáčaní filmu Štúr s režisérkou Solčanskou, v akom je štádiu?
Film je už natočený. Ja som tam mal pár filmovacích dní, hral som v ňom sluhu, takého pomocníka na záhrade. Moja postava sa volá Vinco a so služkou Katikou v ňom máme aférku. Bola to veľmi zaujímavá práca. Tešil som sa, že sa stretnem s Marianou Čengel Solčanskou. Verím, že film bude mať úspech. Myslím, že sme si rozumeli, pochopili sme sa a, že sme splnili režisérkine predstavy.
Aktuálne vás diváci sledujú ako kultúrneho atašé, Filipa Svobodu, v seriáli Lásky v Istanbule. Seriál ste natáčali už pred dvomi rokmi. Ako sa na neho pozeráte dnes, s odstupom času?
So záujmom ho sledujem. Filip je zároveň najlepší kamarát s veľvyslancom Martinom, ktorého hrá Marián Mitaš a ktorý je hlavnou postavou. Je to veselý chalan, ktorý si užíva život. Myslím, že dodáva seriálu zábavný rozmer.
S kým z hlavných hereckých kolegov ste už predtým spolupracovali a kto na vás urobil dojem?
Dojem na mňa urobila napríklad Veronika Žilková. Ona je naozaj chodiaci výbuch energie a mám rád hercov a herečky tohto typu. Má zápa a je vždy na všetko pripravená. S Majom Mitašom som už spolupracoval na viacerých projektoch, s Jankou Labajovou sa poznám od školy a sme kamaráti. Jediný, s kým som sa pracovne stretol z našej hlavnej zostavy prvý raz, bola Livia Bielovič.
Aká bola prvá reakcia na to, keď ste dozvedeli, že nakrúcate v Turecku?
Milo ma to prekvapilo a zároveň tomu ešte stále nemôžem uveriť, že som tam bol pracovať a nie na dovolenke. Keď som sem prišiel začiatkom nakrúcania, tak som mal také menšie obavy, že aké to tu bude, čo tu budeme vlastne robiť. No a napokon som sa každé ráno, keď som vstal tešil do tejto úžasnej práce.
Ale aby ste si nepredstavovali, že sme tom boli len ako na dovolenke, tak treba povedať, že pracovný deň tu trval oveľa dlhšie, než obyčajne. Presúvali sme sa veľmi často, čo zabralo v hustej premávke hodiny a hodiny. Takže, keď sa pracovný deň blížil ku koncu, bola polnoc a vtedy nebolo veľmi veľa energie vybrať sa spoznávať mesto. Ale občas sa podarilo a musím povedať, že toto miesto je naozaj čarovné.
Aký je teda podľa vás Istanbul?
Možno sú ľudia, ktorí ho ešte nenavštívili a majú predsudky, že by to tu mohlo byť nebezpečné alebo niečo podobné. Ale nie je to tak. Práve to multikultúrne prostredie je tu úchvatné. Keď vidíte ženy v burke v drogérii nakupovať, u nás by to bolo niečo ako senzácia, tu je to bežné, že spolu rôzne kultúry a náboženstvá normálne fungujú. Nepoznám však miestne pomery do hĺbky, lebo väčšinu času sme strávili na pľaci, ale takto po povrchu sa mi zdalo, že je tam je všetko v harmónii.
Čo všetko sa vám podarilo počas času, ktorý ste tu strávili, vidieť?
Dojem na mňa urobila krásna Suma Beach, piesočnatá pláž na európskej strane. Je to také party miesto, kam chodia rôzni ľudia z rôznych kultúr. A potom som navštívil klasické turistické pamiatky, ktoré sú v meste – Hagiu Sofiu, Modrú mešitu, Galatskú vežu, Veľký a Malý bazár. Na ten som zobral napríklad aj svojich rodičov, ktorý ma ku koncu nakrúcania prišli pozrieť a máme zážitok z nakupovania pravého šafranu na trhu s korením. Zažil som aj ďalší milý moment.
Uvedomil som si, že v Istanbule som bol pred trinástimi rokmi ako študent v rámci školského divadelného zájazdu a bol tam vtedy so mnou môj dnes už herecký kolega Roman Poláčík, ktorý sa tu ocitol opäť spolu so mnou po tých dlhých rokoch. Tak sme si spolu zaspomínali na časy, kedy sme ešte ani nevedeli, či sa herectvu budeme v budúcnosti skutočne venovať. Mal som príležitosť urobiť kolegom sprievodcu, a tak sme zažili naozaj krásny čas.
Aj ste si niečo z Istanbulu priniesli?
Áno, sebe som kúpil veľmi kvalitné fejkové hodinky, ktoré v reáli stoja asi 100 tisíc eur. No a ja mám naozaj kvalitný, veľmi funkčný fejk, z ktorého sa teším. Lebo byť v Istanbule a nekúpiť si fejk, tak to je predsa nemysliteľné (smiech). Okrem toho, módne som sa tu tiež vyžil, pretože síce sú tu značky, ktoré sú aj u nás, no celkom iný sortiment. A tak veľmi sa mi páčili niektoré kostýmy, ktoré som mal na nakrúcaní, že som si ich aj napokon nechal a vzal si ich na Slovensko.
Foto: TV JOJ / Stanka Topoľská