Nadácia ADELI už jedenásty rok dáva nádej deťom a dospelým s neurologickými diagnózami, ktorí rehabilitujú v ADELI centre v Piešťanoch. Do dnešného dňa Nadácia ADELI zastrešuje tisíctristo svojich členov. A každý z nich bojuje o to, čo je pre nás ostatných samozrejmosťou – pohyb, reč, samostatnosť.
„Tento rok k nám na jar prišiel prvýkrát aj malý Gabko. Od narodenia poctivo s rodičmi cvičí a na odporúčanie nášho ďalšieho malého hrdinu Jakubka, zavítal Gabko napokon aj k nám, do ADELI Medical Center. Prišiel v kočíku, nechodiaci. A po prvom rehabilitačnom pobyte už odchádzal, síce s opatrnou chôdzou a s oporou, ale po svojich. V krátkom čase prišiel znova, a keď sme ho videli, s akou radosťou a chytľavým smiechom si cupitá po svojich, ako nechce sedieť, lebo veď za každým rohom chce objaviť niečo nové, všetkých nás to nás dojalo,“ hovorí výkonná riaditeľka a správkyňa Nadácie ADELI Radka Šulovská. Zdôrazňuje, že každý pacient je pre nich osobnosť a každý pokrok, posun v terapii berú ako veľké zadosťučinenie.
Cvičenie aj cez slzy
Gabko je naozaj drobec, ktorého zaujíma celý svet. Má tri a pol roka, je spoločenský, vnímavý, obzrie sa za každou novou tvárou, ktorá prejde okolo neho. A na každú sa sladko usmeje. Parťák na pohľadanie. Chlapček, ktorý sa narodil priskoro, v 32. týždni. Nasledovali týždne v inkubátore a po dlhých mesiacoch prišla aj diagnóza – detská mozgová obrna, spastická diparéza. Strach a obavy, ktoré rodičia prežívali, pochopí do bodky len ten, kto niečo podobné zažil. „Jediné, čo sme od počiatku stanovenia diagnózy počúvali aj od lekárov, bolo – cvičiť, rehabilitovať, neprestávať. A my v tomto režime fungujeme. Aj cez slzy sme s malým makali, s jedným jediným cieľom – ak je to čo len trocha možné – postaviť nášho Gabka na nohy,“ hovorí mama Eva, ktorá na otázku, ako často so synom cvičia, odpovie bez váhania „stále.“
Učí sa po anglicky
Mentálne je malý Gabko v poriadku, rozumie úplne všetkému, čo mu povedia. Dokonca dvojjazyčne. Chytá sa na maďarčinu aj slovenčinu, pretože žije v dvojjazyčnom prostredí. Ale cudzia mu už nie je ani angličtina, keďže mamina ovláda šesť jazykov, začína sa s ním rozprávať aj po anglicky. Gabko samostatne sedí, napapá sa a najväčšiu radosť mu urobia autíčka a traktory. Do vozidiel je zbláznený, do aleluja si púšťa štvorkolesové mašiny a usmieva sa od ucha k uchu. Ale ako pán sa cíti aj vo vode, v piesku, na hojdačke.
Splnil sa im rodičovský sen
Do ADELI Medical center prišli rodičia so svojím synčekom prvýkrát v apríli 2025. „A nechápali sme,“ s láskou v očiach komentuje oco Gabo. Po intenzívnom rehabilitačnom pobyte odchádzali domov všetci traja po vlastných. „Malý sa pustil chodiť a my sme od dojatia nenachádzali slov,“ dodáva otec. V júni prišli na ďalší pobyt a všetko sa len vylepšilo. „Môj chlapský sen sa splnil! Vždy som si predstavoval, ako idem s malým na prechádzku do mesta – dvaja chlapi, tato a syn – a ono sa to už deje, to je neskutočné! Ide to už aj bez kočíka. Držím ho a pomáham mu, ale kočík je doma! Na Adeli nedám dopustiť, doslova zázraky sa tu dejú!“ vraví natešený otec. Je spokojný, že Gabko má slušnú svalovú hmotu, odhodlane spolupracuje a je nebojácny. „Chce to však ešte niekoľko pobytov v ADELI, som spokojný s tunajšími terapeutmi, sú skvelí. Chôdzu treba ešte riadne vycibriť, ale už dnes sme najšťastnejšími rodičmi na svete!“ uzatvára otec.
Spracovala: vm
Foto: ADELI
