Herečka Judita Hansman patrí k tým vzácnym ľuďom, ktorí aj v tichu hovoria veľa. Vďaka svojej vnímavosti dokáže s citlivosťou preniknúť do duší postáv, ktoré stvárňuje. Svoje skúsenosti posúva aj žiakom na bratislavskom konzervatóriu a je hrdou mamou dnes už dospelej Rebeky.
Momentálne vás môžeme vidieť v kriminálno-dramatickom seriáli Vina. Vaša postava Zuzana Weissová pôsobí na prvý pohľad ako človek, ktorý si drží odstup a je neprístupná, no v skutočnosti je poznačená bolesťou z minulosti. Myslíte si, že diváci sa do nej budú môcť vcítiť, alebo bude pre nich ťažké sa s jej postavou stotožniť?
Nemyslím si, že by mal divák nejakú povinnosť sa stotožňovať s akoukoľvek postavou akéhokoľvek filmu. Dokonca to nie je ani mojou povinnosťou. Keď začínam pracovať na nejakej postave, potrebujem od režiséra veľa informácií o situáciách, v ktorých sa moja postava behom života ocitala. A potom je samozrejme na nás oboch, aby sme našli tie správne prostriedky, to znamená povedzme chôdzu, spôsob, ako táto žena reaguje, spôsob reči, mimiku, alebo povedzme nejaké tiky, ktoré podporujú správanie postavy a jej postoje.
Filmový príbeh sa pravdaže deje v zredukovanom čase, takže herec sa snaží byť v daných situáciách čo najpresnejší, aby sme diváka viedli tam, kde ho chceme mať. V tomto príbehu bolo zadanie tak trochu diváka znervóznieť. Nikto netuší, čo som zač, prečo robím veci, ktoré robím. A či sa nájdu ľudia, ktorí nájdu pre Zuzanu pochopenie, keď sa konečne odhalím, to netuším. Snažila som sa ju hrať tak, aby aj tí, ktorí ma odsudzujú, aspoň chápali, prečo sa tak správam. Takže je v konečnom dôsledku na divákovi, aby posúdil, či som zadanie splnila, alebo nie.
„Keď je človek otvorená kniha, tak samozrejme riskuje, že sa nájde niekto, kto tú otvorenosť zneužije.“
Bol tento projekt niečím výnimočný alebo náročný v porovnaní s inými? Čelili ste pri natáčaní nejakým výzvam?
Pokiaľ ide o psyché Zuzany, bolo otázkou niekoľkých dní, kým som si ju dostala do tela i hlavy. Pre mňa osobne bolo najnáročnejšie neprejavovať city, správať sa v tejto postave bez emočne. Keďže ja ako osoba som úplne iného razenia, s týmto som sa pasovala. No a potom klíma. To bolo pre mňa šialené. Na jeseň, keď sme pracovali na druhej polovici seriálu, to už bolo fajn, ale v letných 40-tich stupňoch byť večne v rifliach a bunde… privodilo mi to niekoľko úpalov, napriek tomu, že som denne vypila litre vody.
Ale chvalabohu, keď bolo zle, uvedomila som si, že môj najbližší parťák, pes, v seriáli Dingo, ale inak Artex, je na tom chudák ešte horšie. Napokon som sa snažila viac pomáhať zvládať to teplo jemu, než sebe. Bol to miláčik, teším sa, že som točila s tak milou dušičkou.
Je pre vás ťažšie stvárniť postavy, ktoré sú emočne uzavreté, alebo práve naopak preferujete také, ktoré vám umožnia ukázať rôzne stránky charakteru?
Samozrejme, že človek má radšej pestrosť, čo ale vôbec neznamená, že ľudia, ktorí sa navonok emočne neprejavujú, nemajú dosť bohatý vnútorný svet. Niekedy sú tajomné postavy dokonca zaujímavejšie. Asi má niečo do seba téza, že nejaké tajomstvo by si mal každý zachovať sám pre seba. Keď je človek otvorená kniha, tak samozrejme riskuje, že sa nájde niekto, kto tú otvorenosť zneužije.
Ja som v súkromí skôr tento typ, takže som prešla rôznymi sklamaniami. Na druhej strane, ak niekomu darujete dôveru a on ju zneužije, aspoň sa vám prečistia vzťahy a plesnivé charaktery skrátka zo života vyženiete.
Existuje niečo v postave Zuzany, s čím by ste sa dokázali stotožniť, alebo je úplne odlišná od vašich vlastných skúseností?
Zuzana sa v živote ocitla v tak ťažkých situáciách, že si, vďakabohu, môžem len predstavovať, čo asi človek cíti, keď sa mu niečo také deje a on sa nedokáže brániť. Ale čo si v živote predstavovať nemusím, pretože to skrátka robím, je spôsob, ako sa môže človek pokúsiť ľuďom so zlomenou dušou pomôcť.
A teraz nehovorím o finančnej pomoci, chápem, že sú ťažké časy, ale doniesť bezdomovcovi teplú polievku, alebo pri riedení starých vecí doniesť vrece do krízového centra, miesto do smetiaka, alebo venovať rozhovor a tak trochu rozveseliť niekoho, kto to potrebuje, to je to najmenej, čoho sme schopní všetci. Skrátka, keby moja Zuzana dostala dávku lásky od niekoho iného, než od svojho psíka, správala by sa úplne inak. Láska. To je ten kľúč.
„Ak niekto povie, že táto mladá generácia je nanič, hlboko sa mýli.“
Učíte na štátnom konzervatóriu, tak ste sa oblúkom vrátili k povolaniu, ktoré ste robili ako 20-ročné dievča. Doba sa odvtedy zmenila aj v školstve. Vedia vás vaši žiaci počas hodín občas prekvapiť? Ako?
Prekvapujú ma zakaždým, keď s nimi som. Ak niekto povie, že táto mladá generácia je nanič, hlboko sa mýli. Som šťastná, že som sa nechala ukecať na návrat k profesii, ktorú som pôvodne chcela robiť ako svoju prioritnú. Až do momentu, kým som sa nepostavila na javisko a nepoddala som sa jeho čaru.
Dnešní mladí ľudia sú v mnohých veciach veľmi zdatní. V iných, ako sme boli my, ale nie sú ani leniví, ako sa vraví, ani neschopní, len riešia veci inak, ako sme zvyknutí my starší. Vďaka bohu, kam by ten svet dospel, keby sa veci opakovali stále dookola v úplne rovnakom garde?
- Čo vás naučila práca so študentami?
Zatiaľ celú hĺbku svojho poznania neviem oceniť, odpoviem po roku práce. Ale teraz dostáva zabrať moja trpezlivosť, snažím sa naučiť chápať, že nesmiem od ľudí, ktorí s touto profesiou len začínajú, očakávať rýchle riešenia. Učím sa hľadať spôsoby, ako akýmsi rýchlokurzom, v ktorom vysvetľujem svoj spôsob premýšľania o postave, posunúť študentov čo najbližšie k tomu, aby začali chápať sami seba, svoje pochody a aby si vyformovali svoj osobitý spôsob práce.
Hráte v štúdiu L+S, divadle Ticho a spol, ste principálkou Prešporského divadla, natáčate seriály, dabujete.. Kedy a ako najradšej oddychujete?
Ešte donedávna som bola presvedčená o tom, že príroda je liek na čokoľvek, nuž, teraz, pri zaťažení, aké nosím denne na chrbte, je mojím top relaxom posteľ. Spánok, kedy sa len dá. Mám to šťastie, že ak treba, zaspím aj postojačky, takže ak môžem, spánku sa nebránim. Ale iste, moji zvierací šmudlíci, dve mačičky a psík Sheldon, prechádzky, knihy a rozhovory o zaujímavých témach, to je hneď druhé v poradí.
Máte osvedčené tipy ako si udržať zdravé fyzické telo a mentálne čistú hlavu?
Ak by to mala byť rada pre ostatných, tak neviem. Osobne mám rada tú osôbku, ktorá sedí vo mne, počúvam, čo jej robí dobre a to robím a čo jej dobre nerobí, to sa snažím poslať preč. Neviem, či je egoistické počúvať svoje vlastné telo a srdce, ak áno, potom sa zo mňa vekom stal prudký egoista.
Prešli ste si neľahkým manželstvom a na dcéru Rebeku ste boli neskôr sama. To sú chvile, ktoré sú nesmierne náročné pre každú ženu, vy ste to však ustáli. Čomu sa Rebeka dnes venuje? Neláka ju umelecká cesta?
Nie. Istý čas úžasne fotila, istý čas perfektne spievala, má úžasný vkus, takže aj s tým by prerazila, ale napokon sa skrátka rozhodla, že bude spoznávať veci, s ktorými sa doma nestretla, že sa naučí všetko, s čím sa v živote stretne, skrátka, je to taká huba, ktorá cestou životom saje, čo sa dá. Ako s tým všetkým v živote naloží, to sa ešte len ukáže, ale myslím, že už sa pomaly preklápa z bezstarostnej mladej ženy na ženu, ktorá dokáže zvládať rôzne životné situácie. Inými slovami, som hrdou mamou hrdej životaschopnej ženy.
„Chápem, že sú ťažké časy, ale doniesť bezdomovcovi teplú polievku, alebo pri riedení starých vecí doniesť vrece do krízového centra, miesto do smetiaka, alebo venovať rozhovor a tak trochu rozveseliť niekoho, kto to potrebuje, to je to najmenej, čoho sme schopní všetci.“
Vždy, keď sme sa niekde stretli, sršal z vás entuziazmus, túžba tvoriť a chuť meniť veci k lepšiemu. Je to niečo, čo vo vás bolo odjakživa zakorenené?
Tak nad tým som sa nikdy nezamýšľala. To sú asi veci, ktoré skôr odvnímame na iných ľuďoch, než na sebe. Snažím sa správať prirodzene, snažím sa vidieť pohár poloplný, snažím sa ľuďom, ktorí to potrebujú pomáhať a sama pre seba vyhľadávam ľudí, veci, situácie, ktoré vo mne vzbudzujú zvedavosť. A potom sa len snažím prísť veciam na koreň. Takže okrem toho, že som egoistka, som aj zvedavec. No zbohom, keď sa budem pitvať ďalej, ktovie, na čo všetko ešte narazím.
„Keď máte partnera, opite ho. Toto mi poradila aj moja mama. Keď je zlý, okamžite preč, neexistuje žiadna náhoda a bude sa to len stupňovať,“ znela rada vašej mamy. Čo by ste so svojimi skúsenosťami poradili ženám, ktoré sa zmietajú v pochybnostiach o ľudských kvalitách svojho partnera?
Dnes už je pre mňa „opiť partnera“ málo. Ale vylezte s ním na horu, ponorte sa s ním do mora, ostaňte bez prístrešia, s jednou konzervou a zažite s ním čo sa dá, aby ste prišli napokon na to, že človek, ktorý vás vie rozosmiať a podržať, keď padáte, je ten pravý. Všetkým vám prajem toho pravého.
Na aké vaše predstavenie by ste odporučili čitateľom zájsť a prečo?
Momentálne mám v repertoári predstavenie Krásne maličkosti v divadle Ticho a spol. Je to v mnohom krutý, ale očistný text a po predstavení si s divákmi dáme teplú polievku. Polievka je top. Aj my.
foto: TV Markíza