Naše prvé tohtoročné putovanie so Slovenským dňom kroja nás zaviedlo do krajiny zimy, na severné úpätie Nízkych Tatier, pod Kráľovu Hoľu, do najodľahlejšej obce Liptova – Liptovskej Tepličky, ktorú aj tunajší ľudia nazývajú – dedina na konci sveta.
Mráz nás štípal do očí, brodili sme sa snehom, no napriek tomu sme tu našli nevšednú krásu tradícií a teplo sálajúce zo sŕdc tunajších ľudí, ktorí nás privítali so spevom a tancom a srdečnosťou, ktorá roztopila všetky ľady.
Nehostinná dolina
Liptovská Teplička skutočne patrí k našim najchladnejším regiónom. „Dokonca, aj na prelome júla a augusta, kedy sa celé Slovensko doslova varí v horúčavách a kedy sa u nás koná mimoriadne populárne podujatie – Folklórnej slávnosti pod Kráľovou Hoľou je už o ôsmej taká zima, že to musíme rešpektovať pri dramaturgii programu“, hovorí vedúca tunajšej folklórnej skupiny Katarína Fedorová.
Prírodné podmienky tu samozrejme určili aj spôsob života, ktorý sa dedil z generácie na generáciu. „Ešte na začiatku 20. storočia sa u nás nepestovalo nijaké ovocie“, dodáva starosta obce Slavomír Kopáč. „Naši predkovia poznali len lesné plody, maliny, černice a vôbec prvé ovocné stromy – jablone sem priniesli až rádové sestry kedysi v tridsiatich rokoch dvadsiateho storočia.“
Na úzkych terasovitých poliach, stúpajúcich vysoko do svahu, pripomínajúc tak „schody do neba“ sa urodili akurát tak zemiaky a kapusta, typické plodiny pre tento kraj. No to čo bolo vtedy nevýhodou sa ukázalo byť skutočným bonusom pre dedinu. Polia sa dodnes zachovali v pôvodnej podobe, za čo si Liptovská Teplička v roku 2016 vyslúžila významné európske ocenenie „Za zachovanie pôvodnej štruktúry“. A to, že pripomínajú „schody do neba“, asi tiež nie je náhodou. Tepličanov definuje aj silná viera. Veď práve táto malá dedina dala svetu kňazov, ktorých pôsobenie prerástlo nielen hranice regiónu a Slovenska, ale zapísali aj do histórie Vatikánu.
V dome Štefana Náhalku
S tunajšími folkloristami sa stretávame v pamätnom dome Štefana Náhalku. Budúci zakladateľ a prvý riaditeľ Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, sa narodil práve tu 16. marca roku 1916 vo viacdetnej roľníckej rodine.
Jeho posolstvo – láska k pravde a k domovine tu pretrvalo. Možno je práve ono tým stmeľujúcim prvkom, ktorý drží Tepličanov pohromade a neodchádzajú zo svojho rodiska. Na otázku, ako je možné, že v čase, keď sa iné odľahlé dediny vyľudňujú, z Liptovskej Tepličky ľudia neodchádzajú, práve naopak prichádzajú nám starosta odpovie jedným slovom – „lokálpatriotizmus“. A v tom slove je obsiahnuté naozaj všetko. Nekonečná láska k tomuto drsnému kúsku zeme. Zodpovednosť za jeho prítomnosť a budúcnosť a úcta k dedičstvu po predkoch, vyjadrená spontánnym dodržiavaním tradícií. Prezentuje ich tunajšia folklórna skupina Tepličan, no dodržiava ich celá dedina. „Na veľké sviatky, ako sú Vianoce, či Veľká noc sa tu všetci oblečú do kroja, ktorý bol ešte v nedávnej minulosti bežným oblečením najmä u tej staršej generácii“, dodáva Katarína Fedorová.
Folklórna skupina Tepličan
Oslávila už päťdesiat rokov svojho pôsobenia na folklórnej scéne. Za ten čas si získala mnoho obdivovateľov nielen u nás, ale aj v zahraničí. Je nositeľkou jedinečnej kultúry, ktorá je akousi zmesou tradícii z Liptova, Spiša ,a ktoré do unikátneho celku prepájajú goralské tradície. Tie goralské sú viditeľné už na prvý pohľad a prvé počutie – v tunajšom nárečí. Muži nosia klobúky, ktoré veľmi pripomínajú goralské, no chýbajú im typické mušličky, ktoré si Gorali nosili od Baltského mora. Liptovskí Gorali odrezaní od ciest k moru si nachádzali prácu v tunajších horách a tá ich inšpirovala aj vo vytváraní tradičnej kultúry. „Takými najtypickejšími sú piesne rubárske – inšpirované prácou v hore, ťahavé trávnice, ktoré si spievame pri hrabaní lúk a aj pastiersko – ovčiarske, či regrútske.“ Upresňuje vedúca skupiny Katarína Fedorová.
Prírodné podmienky sa odrážajú aj na tunajších krojoch. Sú menej zdobné, je v nich vpísaný príbeh chudobného kraja. No aj napriek jednoduchosti sú veľmi pôsobivé. Pre tunajšie ženy je typická plisovanú sukňa, ktorú si kedysi pracne skladali do drobných plisé skladov ručne. A to čo chýba na výšivke nahradili vo farbách. Na každú príležitosť sa nosil kroj v inej farbe. Je to evidentné, najmä pri vydatých ženách. Zelenú si obliekali na sv. Troch Kráľov, červenú zas na sviatok Sv. Štefana či Turíce. Do hnedej sa obliekali na sviatok Sv. Trojice a biely si obliekli na prvú nedeľu po sobáši a po tom vždy na sviatok Božieho narodenia. Goralské nárečie, ktoré sa tu uchováva a používajú ho takmer všetci rodáci sa prenieslo aj do názvov odevu. Tak napríklad dievčatá si obliekajú vigan s opleckom, kidlu (sukňu), muži nohavice – cvilhozne a regrúta spoznáte podľa šatky – holstuchu. A tak ako si svoje tradície zachovali pri tradičnom odeve, zachovali sa aj v kultúre a ľudovej slovesnosti.
Sploše baby
Zima je tu veľmi dlhá, no zároveň bohatá na tradície. Práve v tomto období sa stretávali ženy na priadkach, ktorým robili spoločnosť mladé dievčatá, čakajúce na parobkov. Prácu si spríjemňovali spevom a rozprávaním legiend, ktoré tu pretrvali v ľudovej slovesnosti. Jedna z nich hovorí o dievčine, ktorú mládenci často prehliadali, až si napokon prisadol k nej fešák a jej až srdce poskočilo od radosti. No radosť prešla, keď jej spadlo vreteno, ona sa poň zohla a zistila, že jej nápadník má kopytá. Čo z toho vyplýva? „Radšej budem sama, ako s čertom“. A toto „poučenie“ si zobrali k srdcu aj ďalšie a lepšie sa im znášal nedostatok pozornosti zo strany mužov. Nuž naši predkovia boli aj psychológmi. Zaujímavá je aj povesť o „splošnych babach“, ktoré vraj bývali pod mostom a mohli ublížiť mladej matke, či deťom. Občas z toho rozprávania prešiel až mráz po chrbte, ale nálada sa opäť vylepšila, keď večer zaklopali na dvere mládenci a vyzvali dievčiny do tanca…
Páračky však neboli jediným spoločenským podujatím, pri ktorom sa popri práci upevňovali aj tradície. Skutočným pokladom sú tu dodnes zachovalé tkáčske stavy, na ktorých sa tkajú koberce, ale aj textílie. Technológia tkania je naozaj unikátne, typická pre tento región a používa sa aj v súčasnosti.
Zimné práce chlapov v Tepličke.
Nielen dlhé zimné večery boli bohaté na tradície. Aj krátke zimné dni boli naplnené prácou, od svitu do mrku. Kým, sa ženy venovali viacej prácam v domácnosti, chlapi sa venovali oprave nástrojov, výrobou náradia a náčinia, teda vecí, na ktoré počas jari a jesene, keď bola práca na poliach v plnom prúde nebol čas. Práve v tomto období zruční remeselníci, vyrábali drevené nástroje, ako sú motyky, hrable, metly, kosy, drevené kolesá na voz a aj potreby pre domácnosť. Zužitkovali všetko. Z vrcholca vianočného stromčeka dokázali vyrobiť habarku, či mutničku, ktorú gazdiná ocenila pri varení. Keďže obyvatelia sa popri práci na svojich políčkach venovali najmä ťažbe dreva z okolitých hustých hôr, ich verným pomocníkom bol kôň. Mohutné zviera sa za starostlivosť odmenilo prácou, ktorá by bola bez neho takmer nepredstaviteľná. Koňa bolo treba podkuť, vyviesť hnoj na polia, ale aj voziť seno zo senníkov, či vyniesť sneh zo dvora.
„Na ôsmu“
Znie to možno trochu lakonicky, takmer ako šifra, no Tepličania presne vedeli čo to znamená. Po omši sa tento výraz „na ôsmu“, šíril od ucha k uchu a znamenalo to, že sa o ôsmej večer stretnú na sánkovačke na vrchu Magazin. Ten dostal svoj názov podľa toho, že tu kedysi mal sklad židovský obchodník. Sklad už nehľadajte. Miesto neho tu stojí na vŕšku amfiteáter, kde sa v lete odohrávajú folklórne slávnosti Pod Kráľovou Hoľou a v zime sa mení na úžasnú sánkovaciu dráhu.
Výzvu „na ôsmu“ sme prijali aj my. Nie síce o ôsmej, ale oveľa skôr, a stihli sme obdivovať aj tunajšie miestne rarity.
Tou prvou je Stodolište, unikát, ktorý inde nenájdete. Ľudia si tu stavali stodoly mimo domov, ktoré boli z dreva, aby tak zabránili tragickým požiarom, ktoré by ich pripravili o strechu nad hlavou a o všetku úrodu. Ďalšou atrakciu sú jedinečné pivničky, vyhĺbené do svahu. Majú tvar hrušky a či je treskúci mráz, alebo horúci letný deň, vždy si udržiavajú stabilnú teplotu cca 5-6 stupňov. „Ešte aj v lete máme vďaka nim čerstvé zemiaky, ktoré ani nezmrznú, ani nezmäknú, ani neklíčia. Vydržia až do ďalšej úrody“, pochvaľujú si miestni. No a potom sa už začala úžasná sánkovačka. Na saniach, ale aj na rebríkoch, všetkom čo domácnosť dala a dalo sa použiť na tento účel. Úžasná nálada, úprimná radosť, smiech a dobrá nálada bola našou odpoveďou na otázku, ako je to možné, že sa táto „dedina na konci sveta“, kde panuje chlad a mráz nikdy nevyľudňuje a prečo ju ľudia tak milujú. Je to lokálpatriotizmus, láska k tradíciám a zodpovednosť za jej budúcnosť. To je aj posolstvo Slovenského dňa kroja, ktoré vám z Liptovskej Tepličky prinášame.
