Možno ste už niekedy počuli príslovie: „Dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš,“ no môj príbeh je dôkazom, že sa to oplatí, lebo všetko zlé je napokon na niečo dobré a platí to aj o rozchode. Keď raz dvaja k sebe patria a život ich zavedie na iné cestičky, stále sa na konci kľukatej trate môžu stretnúť v spoločnom cieli. Čo Boh spojil, človek nerozdelí…
S Jurkom sme sa spoznali na Štefana v istom podniku, kde som sa v ten večer ocitla so svojou sestrou. Navzájom sme si vymieňali pohľady, až ma Jurko oslovil. Zatancovali sme si spolu, porozprávali sa a nakoniec sme si vymenili svoje čísla. Začali sme sa stretávať a postupne spoznávať. Všetko bolo úžasné, bola som zamilovaná až po uši. S nikým som si tak nerozumela tak, ako s ním. Bol to môj princ na bielom koni. Po roku, čo sme boli spolu, ma požiadal o ruku a ja som, samozrejme, súhlasila. Ani nie do roka sme naplánovali krásnu svadbu. Spomínam na ňu ako na jeden z mojich najkrajších dní v živote. Všetko dopadlo tak, ako som si naplánovala. Na ten deň nikdy v živote nezabudnem. Aj po svadbe bolo všetko naďalej krásne. Trávili sme spolu veľa času, venovali sme sa sebe a užívali si život naplno.
Prvá práca – dieťa na plný úväzok
V čase, keď sme sa spoznali, som bola ešte študentkou a Jurko už podnikal. Po svadbe sa mu firma začala postupne rozrastať. Keď som skončila bakalára, už som sa ani nestihla zamestnať, lebo som čoskoro, približne rok po svadbe, otehotnela. Narodil sa nám synček Adamko. Bolo to krásne a zároveň náročné obdobie. Adamko bol pre mňa ako moja prvá práca. Tým, že som si nezažila bežný pracovný pomer, nebolo to s bábätkom úplne jednoduché. Jurko trávil veľa času na firme, chodil domov neskoro a ešte aj doma riešil prácu. Až z tej práce úplne vyhorel. Ja som bola s Adamkom veľmi často sama, a keď som už toho mala dosť, začali prvé hádky a výčitky. Len čo prišiel Jurko domov, už som hľadala chyby a všetko možné som mu vyhadzovala na oči. Bola som unavená, vyčerpaná a cítila som sa sama. Všetkým som sa na Jurka iba sťažovala. Veľakrát som si ani nepripadala ako v ozajstnej rodine, ktorá drží pokope. Jurko akoby ani nechcel s nami tráviť čas. Keď mal niekedy večer čas, radšej išiel s kamarátmi piť. Tí ho dosť ovplyvňovali. Úspech a peniaze z neho urobili úplne iného človeka, akého som poznala na začiatku vzťahu. Postupom času sme sa odcudzili, city ochladli a láska bola zrazu preč. Ani manželská poradňa nám nepomohla.
Trpké odlúčenie
V manželstve som nebola šťastná a veľmi som sa trápila. Nebola som jediná. Aj Jurko bol nešťastný. Nevedeli sme si to spolu všetko vykomunikovať. On chcel niečo a ja som chcela iné. Prestala som ho milovať a môj život s ním stratil zmysel. Nakoniec sme sa rozišli a bývali sme od seba. Adamko mal v tom čase štyri roky a nechápal, čo sa deje – prečo nie sme všetci spolu. Nechcela som, aby to takto dopadlo, no inú možnosť som nevidela. Tiež som si nemyslela, že sa budem chcieť urputne rozviesť, že na tom budem s takou istotou trvať. Po rozchode sa Jurko o nás veľmi nezaujímal, aspoň som si to myslela. A tak sme žili svoje vlastné životy a prípadné vrátenie sa k sebe sme vôbec neriešili. On si žil ako chcel a ja som bola s Adamkom sama. Bolo to tak pre všetkých najlepšie. Cítila som v sebe veľký hnev voči nemu, pretože ma mrzelo, že nás nemá rád. On však nemal rád ani sám seba. Ako potom mohol mať rád nás? Ničomu som nerozumela, iba som sa hnevala a nechápala som, ako sa niekto nemôže mať rád. Jurko nakoniec prišiel nielen o rodinu, ale aj o firmu, na ktorej mu tak veľmi záležalo. Bol nútený predať ju a začať odznova. Vedel, že ak chce byť šťastný, musí začať riešiť svoje problémy a prijať samého seba takého, akým je. Netušila som, čo sa v jeho duši odohráva, iba som ho zo všetkého obviňovala. Samozrejme, vedela som, že aj ja som urobila veľa chýb vo vzťahu, a tiež som sa nesnažila zachrániť naše manželstvo. No v mojich očiach bol najviac vinný za to, čo sa nám stalo, on.
Nečakaný zvrat
Po nejakom čase som si všimla na Jurkovi isté zmeny. Zrazu bol spokojnejší, šťastnejší, taktiež začal chodiť k psychologičke a veľa času strávil v prírode. Cvičil, chodil behať a bicyklovať. O Adamka javil oveľa väčší záujem. Brával ho na rôzne výlety, hlavne do prírody a viac sa mu venoval. No ja som už bola tak zatrpknutá, že som tieto zmeny stále vnímala pre jeho vlastné dobro, nie pre nás – ako rodinu. Nevedela som si už predstaviť život s ním a hlavne som neverila, že sa úprimne zmenil. A stalo sa nečakané. Naši známi sa začali do nás montovať. Chceli nás už úplne rozoštvať, no paradoxne, dosiahli opak a zrejme vďaka tejto situácii sme sa napokon dali dokopy. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Úprimne sme sa porozprávali ako ešte nikdy predtým. Všetko sme si vysvetlili a jedným rozhovorom sme zistili, že patríme k sebe.
Láska je nevyspytateľná a robí zázraky. Nevidela som, že Jurko má problém sám so sebou a potreboval skrátka čas, aby ho vyriešil. Verím, že sa zmenil a každý deň nám to dokazuje. Síce sme sa rozišli ako partneri, nerozviedli sme sa ako manželia. Napokon nám ten rozchod obom veľmi prospel. Skoro rok sme spolu nežili a veľa vecí sme si za ten čas uvedomili.
Späť „na začiatok“
Zakrátko, ako sme sa dali dokopy, som znova otehotnela a narodila sa nám dcérka Lívia. Čo už môže lásku zoceliť viac ako príchod nového dieťatka do rodiny? Veľmi sme sa tešili. Dnes máme úžasné manželstvo, skvelé detičky a hlavne sa veľmi ľúbime. Zaslúžene si užívame spoločné chvíle. Jurko sa stále osobnostne aj pracovne vzdeláva. Pracuje na sebe a chce byť lepším človekom, čo sa mu skutočne darí. Dokonca ma inšpiroval, a tiež som začala na sebe pracovať. Aj ja chcem byť lepším človekom. Je toho toľko, v čom sa môžem stále zlepšovať. No nikdy by som neverila, aké je v živote dôležité, mať sa skutočne rád.
…Len keď pestuješ lásku k sebe samému, dokážeš sa o ňu deliť s druhými. Preto sa majme skutočne radi a láska bude všade okolo nás.
Zuzana z Bratislavy
