Je rodený Bratislavčan – vyrastal priamo v Starom Meste. Zažil časy, keď každú lampu na ulici museli osobitne zažínať a vypínať. Do Petržalky chodieval starým Propellerom, pričom o panelákoch tam vtedy ešte ani nechyrovali. Zoznámte sa s MUDr. Jozefom Šufliarskym, PhD.
Štyridsať rokov pracoval v Národnom onkologickom ústave na Klenovej (NOÚ), dokonca tento prestížny ústav aj s kolegami zakladal. Aj jeho zásluhou sa dostal na dnešnú úroveň. Doktor Šufliarsky, hoci by už mohol oddychovať, opäť „zarezáva“ na svojom „starom“ pracovisku, v Onkologickom ústave sv. Alžbety (OÚSA) na Heydukovej, kde začínal. Ale, nehovorme len o práci.
Čo na Bratislave najviac obdivujete, prečo tu rád žijete a máte tu aj svoje zákutia, kam rád chodíte? Aké pekné spomienky sa vám viažu k tomuto mestu?
Narodil som sa na Nedbalovej ulici, naši tu bývali na rohu Laurinskej, čiže v Starom Meste. Kedysi tam bol obchod, ktorý vlastnil pán Umlauf. Predával tam nože, všelijaké nožnice, pinzety a keďže ho zbúrali päť rokov pred mojím narodením, tak som sa nestal chirurgom. Išiel som smerom k internistickým disciplínam. No a v Starom Meste som aj vyrastal. Rodičia pracovali v kultúrnej oblasti – moja maminka bola zakladajúca členka Slovenského filharmonického zboru, tie najkrajšie chvíle som trávil v kultúrnych inštitúciách – v galérii, filharmónii, na jazzových dňoch. Chodil som na hudobnú, učil som sa hrať na klavír desať rokov. Na Františkánskom námestí, vedľa jezuitského kostola, bola vtedy ľudová škola umenia. A Staré Mesto si pamätám ešte z čias, keď tam boli starodávne lampy, čo sa každá jedna musela zažínať a potom vypínať. Bicykloval som sa v Starom Meste – každý deň som sa chodieval niekam previesť. Poznal som všetky tie domy, aj pod Slavínom. Bratislava bola veľmi pekným mestom. I keď na druhej strane, niektoré domy schátrali. Preto obdivujem ľudí, ktorí ich po roku 1989 opravili, zrekonštruovali. V Starom meste som sa cítil vždy veľmi dobre, dodnes tam rád chodím. V tom čase sa dalo do Petržalky preplaviť aj Propellerom z nábrežia. Paneláky v tom čase ešte na pravom brehu Dunaja nestáli.
A teraz veľký skok do súčasnosti – čo vravíte na to, ako sa Bratislava mení? Pribúdajú nové stavby, dokonca mrakodrapy, je to podľa vášho gusta?
Plne chápem, že je to v súčasnosti trend. Páči sa mi, že niektoré objekty realizovali svetovo významní architekti a k slovu sa dostali známe architektonické štúdiá. Som rád, že to nebolo spravené štýlom – postavme niečo, lebo máme peniaze, ale že to naozaj urobili pekne. Napríklad, páči sa mi, ako je spravený Sky Park, Eurovea. A keď k tým vysokým budovám dole spravili kaviarne, reštaurácie – aby to žilo, aby sa ľudia mohli stretávať, je to super. Toto potrebujeme – verejný priestor na komunikáciu. Na chvíľu tu môžeme dať bokom mobily a spolu sa porozprávať. A to ešte pribudnú skvelé objekty – Eset Campus a Vydrica Park.
Ako lekár ste iste cestovali do zahraničia na rôzne konferencie. Ak porovnáte naše hlavné mesto s inými v Európe, čo vám vychádza?
Všelikde na svete som videl mestské a aj obrovské aglomerácie. Dá sa povedať, že Bratislava nie je veľkomesto v pravom zmysle slova. Ale toto mesto sa ináč vyvíjalo. Žili tu mnohé menšiny – maďarská, nemecká, bulharská, židovská. Mojim kamarátom na východnom Slovensku hovorievam, že Bratislava je také malomesto – narástla tým, že tu boli rôzne vlny prisťahovalectva. A aj moji rodičia sa sem prisťahovali po druhej svetovej vojne z Gemera. To až môj brat a ja sme rodení Bratislavčania. Aj teraz sa mesto rozrastá aj vďaka novým obyvateľom, ktorí sem prišli z iných častí Slovenska. Dnes je to zároveň aj kozmopolitné mesto, žijú tu cudzinci, čo je dobré.
Lekárkou je aj vaša pani manželka. Prezraďte, ako funguje „doktorské“ manželstvo? Dá sa povedať, že sa ako partneri lepšie chápete, pretože poznáte, aké „zádrhely“ musí riešiť lekár v práci?
Manželka spolu s pani primárkou Horákovou a primárom Lukáčom, CSc. založili Transplantačnú jednotku kostnej drene v bývalej Detskej fakultnej nemocnici, dnes Národnom ústave detských chorôb. Takže, mala povolanie, ktoré bolo veľmi náročné nielen po medicínskej, ale aj psychologickej stránke. Často sme mali možnosť o niektorých problémoch doma diskutovať – to bola tá extrémna výhoda. Na druhej strane aj ja som sa jej pýtal na poznatky z jej praxe, keď som niečo potreboval. Takže z tohto hľadiska je to „doktorské manželstvo“ veľmi užitočné. Problémom bolo však zladenie rodinného života s náročným povolaním, o tom najlepšie vedia naše tri deti. Ale myslím si, že je veľmi dobré, keď sú dvaja lekári manželia. Poznám mnohé také páry a veľmi dobre fungujú.
No, to ste mi prihrali na ďalšiu otázku. Podľa štatistických údajov, práve manželstvá lekárov majú u nás najdlhšiu „trvácnosť“, málo sa rozvádzajú. A tiež podľa štatistiky, je veľmi pravdepodobné, že sa manželia – lekári zoznámia už počas štúdia na medicíne. Je to aj váš prípad?
Áno, je to možné, že sa manželstvá lekárov málo rozvádzajú. Aj v našich kruhoch to pozorujem. A pokiaľ ide o nás, tak my dvaja sme sa zoznámili, keď sme mali 15 rokov. Na gymnáziu na Metodovej sme chodili do jednej triedy. Môj otec zomrel, keď som mal 19 rokov a s nastávajúcou manželkou sme sa priatelili skoro ďalších šesť rokov, až kým nás otec Anton Srholec neoddal, čo bolo na konci medicínskeho štúdia. Spolu sme už štyridsať rokov, vo februári sme mali výročie.
Ukázali ste mi vašu fotku s tenistom svetového mena – Novakom Djokovičom, to si vyžaduje vysvetlenie a aj vy rád šporujete?
Ako každý chlapec aj ja som veľmi rád športoval, amatérsky som robil mnohé športy. Hrával som futbal, tenis, hokej, ale aj basketbal a bol som aj fanúšikom. V Bratislave sme mali hokejistov svetového formátu – bratov Šťastných, je smutné, že nemajú nikde ani len pamätnú tabuľu. Veľkými hviezdami boli aj futbalisti – nielen Slovana, ale aj Interu, tí tvorili prakticky základ majstrovského tímu z roku 1976 – Vencel, Pivarník, bratia Čapkovičovci, Ondruš, Gogh, Masný, Švehlík, Jurkemik – to sme chodili nielen na zápasy reprezentácie, ale aj na ligové súperenia. Mali sme aj úžasných basketbalistov, z ktorých sa Stanko Kropilák dostal do Siene slávy FIBA. A v neposlednom rade to bola skvelá generácia tenistov – Cibulková, Hrbatý, Husárová, Kučera, Mečír a hlavne najlepší tenisový tréner v histórii Marián Vajda, ktorý mi umožnil stretnúť sa v Paríži na Roland Garros s Novakom Djokovičom.
Predsa sa len nedá vyhnúť otázkam o práci, vo vašom prípade o to zvlášť, keďže sa venujete veľmi náročnému odboru – onkológii. Ako ste sa k nemu dostali? Bola to voľba už na lekárskej fakulte?
Áno, už na Lekárskej fakulte som sa rozhodol pre onkológiu. Ale dôležité je povedať, že ja som sa priženil do rodiny vedeckých onkologických pracovníkov. Moja manželka je dcéra vedcov, ktorí pracovali v Onkologickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Keďže som nedostal po skončení Lekárskej fakulty miesto a zhodou okolností jeden lekár z interného oddelenia vtedajšieho Ústavu klinickej onkológie emigroval do Nemecka, tak som nastúpil na jeho miesto. Keď vláda v roku 1990 rozhodla, že Štátne sanatórium pripadne onkológii, stal som sa jeden z prvých, ktorí tam išli pracovať a začali Národný onkologický ústav rozvíjať a budovať. Keď som po 34 rokoch odchádzal z NOÚ, rozlúčil som sa s kolegami koncertom, kde mi prišiel zahrať Pavol Hammel s Jurajom Burianom. Prenajal som si Pálffyho palác a pozval som asi sto kolegov. Myslím si, že to bolo dôstojné rozlúčenie. S mojimi kolegami mi zostali veľmi dobré vzťahy, a to je podstatné. Ja sa teším, keď sa niečo rozvíja Národnom onkologickom ústave aj v Onkologickom ústave sv. Alžbety. Teším sa, keď sme spolupracovníci nie konkurenti.
Čo hovoríte na dnešný svet, na to, čo teraz žijeme? Je to ozaj premenlivá, nestála doba. Len neveriacky sa pozeráme na správy, že žiak si prinesie do školy sekeru a vyhráža sa, či dokonca zaútočí na spolužiakov. Spoločnosť je už od mladej generácie rozdelená, pričom tá deliaca čiara prechádza aj cez rodiny, ktoré sedia pri jenom stole. Žijeme dosť divnú dobu…
Je to taká doba temna, ja by som to takto charakterizoval. Ľudia stratili pokoru, nastal čas individuálneho egoizmu. Prispel k tomu aj covid – ľudí porozdeľoval, uzavrel do domácností. Mnohých ľudí nezaujíma ten druhý človek. Hľadia len na svoju „pravdu“, na svoj názor, čo je úplne smrtiace – takýto postoj. Proti tomuto treba zásadne bojovať. My sme ako ľudia veľmi rôzni. V roku 1989 sme chceli pluralitnú spoločnosť, nechceli sme jednu uniformitu vymeniť za druhú. Musíme ukázať, že tolerujme aj iné názory, aj iných ľudí, so všetkými vlastnosťami, ktoré majú. Ja si myslím, že keď k tomu budeme pristupovať s pokorou, ktorá nám chýba, máme šancu na zlepšenie. A ja verím, že aj cirkevné inštitúcie budú ďalej rozvíjať naše myslenie tak, aby sme vnímali svet inak, ako ho vnímajú tí mocní, ktorí majú zbrane a peniaze, aby sa ústredným motívom nášho konania stala láska, porozumenie, obetavosť a láskavosť.
Viera Mašlejová
Foto: MUDr. Jozef Šufliarsky, PhD
