Doktor Juraj Štofko je primárom I. neurologickej kliniky LF UK a UNB. Klinika sa radí medzi najvýznamnejšie vedecké pracoviská Univerzity Komenského Bratislava – získala štatút Centra excelentnosti pre náhle cievne mozgové príhody v rámci operačného programu EÚ. A hoci MUDr. Štofko patrí k našim najvýznamnejším odborníkom vo svojom odbore, osobne sa najviac spolieha na zdravý životný štýl a optimistický pohľad na svet.
V jednom zo svojich dávnejších rozhovorov ste sa vyjadrili v tom zmysle, že dôverujete terapeutickým schopnostiam prírody. Môžete to bližšie vysvetliť?
Som toho názoru, že príroda je neuveriteľná. Napríklad telo, organizmus vám vždy povie, že je niečo zlé. Bolesť je signál, že čosi nefunguje. Taká „obyčajná teplota“, to je ako kontrolka, ktorá bliká a vraví – niečo sa v organizme deje. Už niekoľko rokov pozorujem súťaž medzi takzvanou prírodnou medicínou – kedysi to boli babky korenárky a modernou medicínou. Myslím si, že vo veľkej miere tu ide aj o biznis. Sme v štádiu, keď chémia – moderná medicína, má väčšiu ekonomickú moc a vytlačila tradičnú, prírodnú medicínu. Ja to vnímam tak, že je to „bitka“ o peniaze. Moderná medicína dokonca zákonom a predpismi vytlačila prírodnú medicínu na okraj. Vytlačila ju ako šarlatánstvo, hoci nikdy vedecky neskúšala, či prírodná medicína funguje. To je proste lobizmus. Musím povedať, že je nie som zástancom len jedného alebo druhého, no z rozprávania mojich rodičov a starých rodičov viem, že tá prírodná medicína v mnohých prípadoch fungovala a mnohé prírodné látky sú veľmi efektívne. Myslím si, že by sme mali viacej počúvať svoje telo. Najmä mladí ľudia na bolesť reagujú tak, že si povedia – Veď to rozchodím, pôjdem aj cez tú bolesť. Bolí ich chrbát, koleno – jednoducho si dajú tabletku. A to je veľká chyba. Telo vám cez bolesť hovorí – neblázni, zastav sa, necvič tak veľa, nenakladaj si ďalšie kilometre.
Napriek seniorskému veku stále pracujete. Čo vás udržiava v kondícii? Prezraďte nám váš recept na vitalitu.
Možno vás prekvapím, ale je to dobrá nálada. Moja mama hovorí, že ja som bol už od mala usmievavé a veselé dieťa. Nikdy som neplakal, ale usmieval som sa. Možno to je dané od prírody, možno to mám od Boha dané, ja sa jednoducho radšej smejem, ako by som plakal. A nerád sa rozčuľujem. Samozrejme, sú prípady, keď ma niečo rozčúli, ale je to málokedy. Ale neviem sa hnevať, viem odpúšťať a mám pozitívny vzťah k životu, pozitívny vzťah k všetkému. Viem si vypočuť názory ľudí, s ktorými nesúhlasím. Čo sa dnes už vôbec nevidí. V spoločnosti vládnu konflikty a vyplýva to z toho, že sa nevieme navzájom počúvať. Človeka za iný názor okamžite odsúdime. Jednoducho povieme, že ten človek je zlý. My nevieme argumentovať, v čom sa ten človek mýli, iba toho človeka „onálepkujeme“ negatívnym hodnotením, dokonca niekedy vulgarizmami. Proste, nevieme viesť debatu. Ja som primárom na klinike, teda druhý po prednostovi a ako vedúci pracovník riadim ľudí úsmevom. Často sa mi stane, že pacient sa k nám vráti po nejakej dlhšej dobe a na vizite mi povie – pán primár, tak mi chýbal váš úsmev. Samozrejme, ten úsmev musí byť úprimný, nie hraný. Vtedy vám uveria.
Patríte k špičkovým lekárom na Slovensku, akým smerom sa podľa vás uberá slovenská medicína a čo sú jej najväčšie bolesti?
Prvá „bolesť“ je v systéme riadenia, druhá v systéme vzdelávania a tretia v samotnom poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Bližšie sa pristavím pri tom vzdelávaní. Mnohí idú študovať medicínu, lebo mama chcela alebo niekto ďalší z rodiny. Mladí ľudia idú s istou predstavou na medicínu, no keď prídu do praxe zistia, že je to o niečom inom. Mysleli si, že budú dôležití páni doktori v bielom plášti. No, chýba im pokora a to či už pri styku s pacientom alebo s kolegami. Dnes sa vytráca človečenstvo. Pre nás lekárov platí, že pracujeme – liečime človeka, nie diagnózu. Niekedy mám však pocit, že mladí kolegovia berú pacienta ako niečo neživé, ako prípad. Jednoducho, v prístupe k pacientovi sme prešli k formálnosti. Myslím si, že je to aj vplyvom covidu, keď sme chodili v rúškach, nečítali sme emócie, ktoré prezrádza ľudská tvár.
Vaše výsledky, za ktorými sú uzdravení pacienti, vás nominovali na ocenenie Osobnosť Bratislavy. Čo pre vás Bratislava znamená?
Ja som Žilinec, nie, nepomýlil som sa. Sú Žilinci a sú Žilinčania. Žilinci sú mešťania zo Žiliny, zo starého mesta. Dodnes som veľmi hrdý na moje korene. Ale prišiel som študovať do Bratislavy, oženil som sa s Bratislavčankou, našiel som si tu prácu, ktorá je skvelá. Prvá neurologická klinika na Mickiewiczovej bola v tom čase výstavná skriňa československej medicíny. Stal som sa Bratislavčanom, telom aj dušou. Čo povedať k tomu oceneniu? Ja žijem s mojimi pacientmi, žijem prácou, to je proste môj život. No to sa dá len vtedy, keď tú svoju profesiu máte rád, venujete sa jej naplno.
Ktoré z osobností, ktoré tu žili a pôsobili si najviac vážite?
Ja ako neurológ som spoznal úžasných ľudí v rámci svojej práce, preto budem hovoriť predovšetkým o lekároch. Prvý človek, s ktorým som sa stretol v rámci môjho odboru, bol profesor Jozef Černáček. Musím povedať, že to bola chodiaca encyklopédia – s ním ste sa mohli rozprávať o čomkoľvek. Bol prednostom kliniky a počas vizity, keď sme sa mýlili, nikdy nám nevynadal, nepovedal, že sme hlúpi. Nepoužil ani ostrejší tón a už vôbec nie vulgarizmy. Jednoducho, použil vhodné slová: – Áno, kolega vy ste to vyšetrili, ale ja to vidím takto… Jemným spôsobom povedal, že je to inak. Bol to skvelý človek, ktorý si vážil aj ľudí, ktorí sa pomýlili. Ďalší človek, ktorého si veľmi vážim, bol docent Orolin. Niekdajší šéf takzvaného doškolováku – dnes Slovenskej zdravotníckej univerzity (SZU). Bol to neskutočne dobrý klinik – vedel dobre stanoviť diagnózy. Úžasne vzdelaný človek, od ktorého ste sa mohli učiť. A tretím človekom je pre mňa profesor Daniel Bartko. Razantný manažér, úžasný človek, ktorý posielal ľudí do sveta, ale nie na výlety, ale aby niečo priniesli. On sám veľakrát vycestoval do zahraničia a vždy získal nové poznatky a priniesol nové myšlienky. Vďaka nemu sa táto naša klinika stala absolútnou jednotkou v bývalom Československu a dokonca aj v európskom meradle. Práve on ma naučil, že dobrý lekár musí svojou prácou doslova žiť.
V Bratislave žijete už dlhé roky, máte – našli ste si tu svoje obľúbené zákutia, kde rád relaxujete?
Áno, je to práca a táto klinika. Viem, že takú odpoveď ste nečakali, ale je to tak. Pokiaľ však mám odpovedať na vašu otázku tak, ako je myslená, tak odpoveď znie – najväčší relax po fyzickej stránke je pre mňa cyklistika. Teraz na staré kolená rád bicyklujem. Chodím na bicykli do Karpát, Rakúska alebo do Maďarska, tiež po hrádzi okolo Dunaja. Som členom cyklistického klubu Cykloapollo, pôvodne bol založený v Slovnafte. Chodíme s priateľmi na bicykli po svete – najradšej mám asi Taliansko a aj ostrovy v Stredozemnom mori.
Bratislava je bohatá aj na históriu. Ktoré obdobie vás najviac oslovuje a prečo?
Bez zaváhania odpovedám, že je to obdobie Márie Terézie. Keď si pozriete, čo Mária Terézia priniesla Uhorsku aj Bratislave, je to obdivuhodné. Napriek tomu, že Rakúsko-Uhorsko prehralo vojnu s Pruskom, ako sa vraví – ustála to, stala sa cisárovnou, stala sa uhorskou kráľovnou. Ona urobila toľko vecí, že by tu mala mať na každom rohu nejaký pomník. Spomeniem napríklad len školstvo, súdnictvo, zdravotníctvo, kataster a ďalšie všetky tie jej reformy.
Čo si ako obyvateľ mesta najviac želáte do budúcnosti?
Budem veľmi priamy – dobrého primátora a dobrého starostu mestskej časti. A budem aj trocha kritický. Mám známych aj v Čechách, priamo v Prahe. Raz sme sa zhovárali o našich hlavných mestách. Mal som teda možnosť vypočuť si názor zvonku, ako Bratislavu vnímajú ľudia, ktorí tu nežijú, nepochádzajú odtiaľto. Povedali mi celkom otvorene, že si Bratislavu „przníme“ – kde je trošku zelene, tam hneď niečo postavíme. Jednoducho, mesto si zahusťujeme. A poznamenali, že to by sa v starej Prahe nemohlo stať. V „matičke stovežatej“ vraj majú väčšiu úctu k histórii. Dodal, že v tomto prípade veľa závisí od toho, akí ľudia sedia v zastupiteľstve – v Prahe sú to väčšinou rodení Pražania. A ja sa s týmto ich postrehom stotožňujem.
Viera Mašlejová
Foto: Lukáš Bíly, archív J. Š.
