Herečka Oľga Belešová sa smeje očami. Veci prijíma v živote tak, ako k nej chodia a nezaoberá sa tým „čo by bolo keby“. Napriek náročnému životnému obdobiu vyzerá výborne a v hlave má ešte veľa zaujímavých plánov..
Oľga, dovoľte mi vyjadriť úprimnú sústrasť za stratu maminy. Stáli ste pri nej v posledných chvíľach jej života.
Ďakujem. Zastihli ste ma v roku, keď prežívam dve najťažšie udalosti svojho života. Jedna je v súkromí a druhá v práci. Mama mi zomrela pred dvomi týždňami a vďačím jej úplne za všetko. Zomrela v noci z 8. na 9. júla a nič nenasvedčovalo tomu, že to je jej posledný deň. Mali sme spolu stráviť celé leto. Bola to moja podpora, vždy a vo všetkom. Bol to môj divák aj kritik, vždy mi povedala: „Belešová, si dobrá.“ Stále hodnotila aké mám vlasy a čo si mám obliecť a podobne. Boli to rady, ktoré mi často liezli aj na nervy, ale zapamätala som si ich a budem s nimi určite v živote ďalej fungovať.
Váš otec odišiel už skôr, pred siedmimi rokmi. Bol však v tej dobe už ležiaci na lôžku pod vplyvom Parkinsonovej choroby.
Áno, starali sme sa o neho 3 a pol roka na striedačku, mama a aj môj muž. Jedného dňa spadol a už to nerozchodil. Bozkával mi ruky, ďakoval za náš prístup. Musím povedať, že som vďačná aj za koronové obdobie, lebo som mohla prežívať intenzívny čas s mamou, bývala vtedy u nás. Vnímam to ako veľký dar. Obdobie starostlivosti o rodičov ma veľmi posilnilo a vrátila som im všetko, čo mi dali.
Máte aj staršieho brata, dohodli ste sa spoločne na tom, že práve vy sa o nich dostaráte?
Áno, žije v Prahe, bola to naša dohoda. Brat sa aj hlásil o pomoc, ale zvládli sme to najmä my s manželom. Musím ho v tomto veľmi pochváliť. Málokto spraví tak veľa pre svojich svokrovcov a veľmi si to na ňom cením.
Váš manžel Masahiko je z Japonska, pokladal starostlivosť o rodičov za niečo prirodzené aj zo svojej kultúry?
Určite. Na svoje narodeniny 5. júla odletel do Japonska, kde zostane až do jesene. Stará sa tam zase o svoju mamu, ktorá má 85 rokov. Otca už nemá. Volal mi, či sa má vrátiť za mnou, no on toho spravil pre mňa a mojich rodičov za života naozaj veľa. Chcem, aby bol so svojou mamou. Teraz sa snažím naplno sústrediť na prácu, i keď to, samozrejme, nie je jednoduché.
Začiatky vášho vzťahu však také ružové neboli.
Náš vzťah sa vyvinul z niečoho hrozného a náročného do niečoho krásneho. Miliónkrát sme boli už na rozvod. Ale nechcel odo mňa odísť (smiech).
Čo vás pri ňom držalo v ťažkých chvíľach? Ako ste cítili, že je to „ten pravý“, keď tam bolo mnoho problémov?
Masahiko je úžasný. Stále mám prečo ho obdivovať. Je veľmi rozvážny, čestný, vie byť sám so sebou. Vie prekonať veľmi ťažké situácie a dokáže veci, ktoré ja nie. Neustále ma motivuje. Čím dlhšie sme spolu a prekonávame náročné situácie, tým je to medzi nami lepšie.
Nemáte deti z dôvodu, ktoré ste si navzájom objasnili – manžel sa na ne v období, keď to bolo možné, necítil. Zvládli ste prijať tento fakt bez väčších potiaží?
Celý život som milovala deti a túžila som po nich. Môj manžel si však na deti na Slovensku netrúfal a tak sme sa rozhodli, že deti mať nebudeme. Všetko sme zvažovali a bolo by to extrémne ťažké. Nie sme tipy ľudí, ktorí sa spoliehajú na osud či na dary z nebies. Sami rozhodujeme o svojom živote. Mám však neterky, ktorým som sa celé ich detsvto venovala a tie majú teraz detičky. Práve včera ma boli navštíviť. Viem sa s deťmi jašiť, aj sa o ne postarať, kedysi som kočíkovala celé sídlisko. Ale nakoniec som zostala bezdetná a zmierila som sa s tým bez problémov.
Čomu sa manžel na Slovensku pracovne venuje?
V Japonsku vyštudoval ekonómiu, živil sa novinárčinou a pracoval pre rôzne cestovateľské magazíny. Zaujímali ho trendy, undergroundové umenie, wellness, veľa cestoval. Keď zistil, že život môže byť aj iný ako japonská zošnurovaná spoločnosť, ktorú dovtedy poznal, rozhodol sa odsťahovať. Bol vášnivým cestovateľom, raz si zobral rok neplatené voľno a pocestoval svet. Keď som ho spoznala žil v Austrálii. Jediná možnosť vtedy ako byť spolu bolo uzavrieť manželstvo.
Žurnalistika je vám veľmi blízka. Váš otec bol novinárom, vy ste pracovali v denníku Práca,v týždenníku nedeľná Pravda, aká bola vtedy novinárčina?
Na herectvo ma neprijali, tak som šla na žurnalistiku. Do redakcie som nastúpila 1. augusta 1988, vtedy bola úplne iná nálada v spoločnosti. Denník považujem za najlepšiu školu. Robila som veľké reportáže, písala riporty, spravodajstvo, písala som rôzne kuriozity z Bratislavy. Kam sa podela Štefániková socha zo súsošia s levom, najviac ma zaujímali príbehy bežných ľudí. V novembri 1989 som spravodajsky pokrývala dianie na námestí SNP v Bratislave. To bolo v časoch, keď neexistoval mobilný telefón, internet, obťahy novín sme chodili čítať a opravovať pred tlačou priamo do tlačiarne… Všade sa poctivo telefonovalo, či chodilo osobne. Fakty na desaťriadkovú správu som overovala celý deň. Moje články boli zaujímavé, na porade dobre hodnotené, ale pravdou je, že som oveľa viac túžila po divadle.
Nakoniec sa vám sen splnil a máte krásnu kariéru herečky – najprv v divadle GUnaGU, potom v televízii, rozhlase, roky pripravujete magazín pre seniorov, účinkujete v reklamách, seriáloch, a v ďalších divadlách…
Vďaka Jergušovi Ferkovi som objavila GUnaGU, ponúkla sa Viliamovi Klimáčkovi a ostala tam 20 rokov. Postupne som čoraz viac chcela hrať a menej písať, až sa mi to nakoniec podarilo. Mám veľmi pekný život, som naozaj spokojná. Všetko, čo sa mi ponúklo, som naplno využila. Teraz, keď som doopatrovala rodičov mám aj priestor na sny, ktoré vo mne stále driemu.
Napríklad aké sú to?
Žiť v nejakej zaujímavej krajine dlhšie než len dva týždne. Verím, že teraz prichádza nová etapa a všetko bude zasa trochu iné. Máme aj štrnásťročného pudlíka, ten bude cestovať s nami, je ako naše dieťa.
Pracovný projekt, ktorý ste spomínali na začiatku nie je ničím jednoduchým. Ide o satirickú monodrámu Vyučovanie dony Margarity, kde stvárňujete učiteľku. Aká je?
Je krutá, slizká, obmedzená a nemilosrdná. Napriek tomu, že ide o komédiu má táto hra silný politický podtext. Zároveň ide o dojímavý príbeh ženy, ktorá má za sebou trpké životné skúsenosti a sklamania, to všetko mi ponúka úžasnú príležitosť ukázať svoje schopnosti pracovať s publikom, držať ho v hrsti, nestratiť jeho pozornosť… Postava učiteľky Dony Margarity je metaforou moci, ktorá raz metódou cukru, a potom zas biča, no najmä rozosievaním strachu vtĺka do hlavy svojim žiakom piatakom, teda divákom v divadelnej sále, že ich hlavnou métou je čušať a poslúchať. Šírenie, strachu, bludov a predpotopných názorov je to, z čoho treba mať obavu aj pred septembrovými voľbami v našej krajine. Príďte sa zobudiť do divadla! V tejto monodráme účinkovala aj slávna francúzska herečka Annie Girardot, ktorá ju s prestávkami hrala takmer tridsať rokov a precestovala s ňou Európu. Podtitul hry znie Tragikomický monológ jednej impulzívnej ženy a mnohí herci mi asi dajú za pravdu, že „záporáci“ sa hrajú veľmi dobre (úsmev).
Povedzte nám viac o divadle Bez masky, kde hráte spomínanú monodrámu.
Divadlo bez masky založil celkom nedávno Roman Martinec, ktorého som spoznala ako dramaturga v Divadle Aréna. On mi monodrámu brazílskeho autora Roberta Athaydeho ponúkol a po prečítaní textu som ani na sekundu nezaváhala. Bola to obrovská výzva, a za úspech tohto divadelného projektu vďačím práci s režisérkou Máriou Záchenskou, ktorá za mnou cestovala až z Paríža, kde vyše tridsať rokov pôsobí. Ešte nikdy so mnou žiaden režisér tak dôkladne nepracoval. Divadlo bez masky má v repertoári aj ďalší pôsobivý titul Bazén bez vody. Je to šokujúca komédia o spôsoboch, akými sa naše túžby po profesionálnom uplatnení, tvorivá identita a (ne)ľudskosť prelínajú a sú v konflikte. Venuje sa témam priateľstva, úspechu a závisti.
Máte na vyváženie dony Margarity aj úsmevnú postavu?
Samozrejme, viacero. Diváci ma môžu vidieť v komédii Rita a aj v Hre o (ci)tróny s Romanom Pomajbom a Števom Martinovičom. S Romanom hráme ešte aj Zoznamku, je to show pre všetkých, ktorí hľadajú lásku a zábavu. Od septembra budeme tieto tri predstavenia hrávať v malej sále Domu kultúry v Ružinove, pretože Divadlo v podpalubí na lodi, žiaľ, v pandemickom období skončila. Účinkujem aj v predstavení agentúry LECA s názvom Ale, ale pani Plukovníková v hlavnej úlohe s Božidarou Turzonovovou.
Vyzeráte výborne, aký je váš recept sa starostlivosť o seba?
Dobre sa stravujem. Veľa zeleniny, bielkoviny aj sacharidy, skutočné jedlo. Lenže jem iba trikrát denne a medzitým nepojedám nič navyše. Pijem dva litre vody, žiadne sladené nápoje. Nechodím do posilňovne, skôr cvičím cviky na uvoľnenie, a dvakrát do mesiaca chodím na ayurvédske olejové masáže. A čo je dôležité – chodím na preventívne lekárske prehliadky, to je aj tajomstvo úspechu dlhovekosti Japoncov. Tí majú obrovský stres, aj pijú, aj fajčia, ale chodia raz za rok na preventívku a ak sa vyskytne problém, hneď to zistia a liečia. Môj manžel tiež chodieva na prehliadky, a do toho veľa a rád varí, on je ten čo ma kŕmi, tomu hovorím, že som sa dobre vydala. (úsmev).