Navštívil desiatky krajín, videl tie najznámejšie turistické atrakcie sveta, no dnes tvrdí, že mnohé poklady máme priamo doma. Podnikateľ a politik ZOROSLAV KOLLÁR otvorene hovorí o tom, prečo si Slovensko neváži samo seba, prečo sú naše kúpele svetové a kam by bez váhania zobral zahraničného kamaráta.
„Nepáči sa mi, keď sa sťažujeme na to, že nemáme more, namiesto toho, aby sme sa chválili tým, čo máme,“ hovorí podnikateľ a politik Zoroslav Kollár.
Nie je to veta človeka, ktorý by nepoznal svet za našimi hranicami. Práve naopak. Roky cestoval, spoznával vzdialené krajiny, porovnával služby, mestá, prírodu aj prístup k cestovnému ruchu. Popritom budoval firmy, zamestnával tisíce ľudí a pomáhal postaviť na nohy podniky, ktoré sa ocitli v problémoch. Práve spojenie podnikateľských skúseností, manažérskej praxe a pohľadu človeka, ktorý videl takmer celý svet, ho pred dvadsiatimi rokmi priviedlo ku kúpe kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach.
„Mal som kapitál, skúsenosti s riadením veľkých firiem a zároveň som vedel porovnávať. Ku kúpeľom som sa síce dostal náhodou, no vedel som, že majú obrovský potenciál. Hoci boli v tom čase vo veľmi zlom stave, videl som v nich budúcnosť,“ spomína. Dnes o nich hovorí s hrdosťou. Nie preto, že ich vlastní, ale preto, že ich posudzuje očami človeka, ktorý mal možnosť vidieť to najlepšie z rôznych kútov sveta. „Keď ich porovnávam so zahraničím, môžem povedať, že sú na veľmi vysokej úrovni. Máme niečo, čo nám môže závidieť nejedna krajina, výnimočnú liečivú vodu,“ hovorí pyšne.
Fíni predávajú sneh, my zabúdame na vlastné poklady
Počas ciest si všimol jednu vec. Krajiny, ktoré sú v cestovnom ruchu úspešné, často nepredávajú len pamiatky či prírodu. Predávajú príbehy. „Skúsenosti zo sveta ma naučili, že v zahraničí si vedia predať aj nič. Fíni napríklad predávajú sneh a do domu Santa Clausa lietajú ľudia z celého sveta. Ja sa na tom síce zabávam, ale zároveň obdivujem ten marketing. Ak chceme dnes na Slovensku rozšíriť cestovný ruch máme len dve cesty: „Potrebujeme, aby tu boli cudzinci celoročne a dlhodobo. Na to máme jedine kúpele, kde je kvalita vody a jej účinky preukázateľne. Štát by mal k tomu zabezpečiť iba infraštruktúru a reklamu.“ V Trenčianskych Tepliciach vidí jeden z najlepších príkladov. „Voda, ktorú tu máme, je naozaj špičková,“ je presvedčený Zoroslav Kollár, a vie to aj vďaka pozitívnym ohlasom a návštevnosti turistov, ktorú tvorí z polovice zahraničná klientela.
O to viac ho teší, že sa postupne domov vracajú aj Slováci. Tiež musel precestovať celý svet, aby si uvedomil, že plakať nad tým, čo tu nefunguje je smiešne. „Ak sa niekoho opýtam a čo máme iné, lepšie, čo iné krajiny nemajú, tak nikto nepovie nič,“ krúti hlavou..
Krajina, ktorú svet ešte neobjavil
Kollár si myslí, že Slovensko stále čaká na svoje objavenie. Nie preto, že by mu chýbali atrakcie, ale preto, že o nich svet vie len veľmi málo. „Keď chodím po svete a rozprávam ľuďom, čo všetko máme doma a aké osobnosti pochádzali zo Slovenska, často si nás až potom začnú hľadať na mape.“ Veľký potenciál vidí v pamiatkach UNESCO. Naša krajina ich má osem, čo je vzhľadom na jej veľkosť mimoriadne číslo. „Dnes je trend cestovať po svete za pamiatkami UNESCO. Ľudia si vytvárajú vlastné mapy a navštevujú miesta, ktoré majú na zozname. Mnohí ani neriešia, v ktorej krajine sa nachádzajú.“ Preto by podľa neho malo Slovensko vytvoriť ucelenú trasu, ktorá by tieto miesta spojila. „Zriadil by som štátnu cestovku, ktorá by mohla organizovať zájazdy po slovenských pamiatkach UNESCO. Slovensko je malé, takže návštevníci by popri tom objavili aj ďalšie regióny. Pomohlo by to hotelom, reštauráciám aj miestnym podnikateľom. Nehovorím, že je to dokonalé riešenie, ale je to zdravý sedliacky rozum.“
Prevencia, na ktorú zabúdame
Kúpele podľa neho nie sú len miestom oddychu. Mali by byť aj miestom prevencie. „Nemali by ste ísť do kúpeľov až po operácii. Mali by ste ísť preto, aby ste sa jej vyhli.“ Práve v tom vidí ich najväčší význam. „Som stopercentne presvedčený, že slovenské liečivé vody majú skutočné zdravotné účinky. Mnohí ich však stále vnímajú ako luxus,“ hovorí a priznáva, že dnes už sú minimálne tie jeho kúpele naozaj luxusom v porovnaní s tým, v akom stave ich kúpil. Pred dvadsiatimi rokmi ho čakalo množstvo práce, rekonštrukcie, investície aj roky trpezlivosti. „Kúpil som ich úplne rozpadnuté. Investovali sme do hotelov, nového bazéna, prepojení medzi budovami aj do celého areálu. Prvé dividendy sme si začali vyplácať až po štrnástich rokoch.“ Dnes len málokto vie, že za socializmu mali kúpele takmer 3-tisíc lôžok. V súčasnosti ich je približne 800. Podľa neho pritom kúpeľný pobyt často stojí menej ako dovolenka v zahraničí. „Máte ubytovanie, stravu, procedúry a zároveň investujete do svojho zdravia. Nakoniec môžete minúť menej, než keby ste neskôr riešili zdravotné problémy,“ hovorí aj z vlastnej skúsenosti. Kúpele nielen na Slovensku navštevuje dvakrát ročne a je presvedčený, že ho vždy po náročných cestách postavili na nohy. Myslí si, že lieky síce účinkujú hneď, no iba na krátku chvíľu, ak sa však chcete udržiavať dlhodobo v zdraví, prevencia je najdôležitejšia.
Kúpele ako dar pre seniorov
Aj preto sa téma kúpeľov objavila v programe jeho strany Právo na pravdu. Kollár by rád videl viac slovenských dôchodcov v týchto zariadeniach. Projekt nazýva jednoducho – kúpele ako 14. dôchodok. A kde chce na neho vziať?
„Do kúpeľov smeruje len malé percento peňazí zo zdravotníctva. Keby sa tieto prostriedky iba zdvojnásobili oproti tomu, ako sú dnes, a politici by prestali kradnúť, mohol by príspevok na kúpeľný pobyt dostať každý senior,“ hovorí kriticky.
Tri miesta, ktoré hovoria za všetko
Zoroslav Kollár už precestoval celý svet a veľkú cestu chystá aj po Slovensku. Na otázku kam pozval kamaráta zo zahraničia, aby mu ukázal najkrajšie miesto u nás, zareaguje s úsmevom. „Iba jedno? To je málo. Môžem povedať aspoň tri?“ pýta sa a začne menovať.
„Určite Bojnice. Je tam nádherný hrad, zoologická záhrada, kúpele aj krásna príroda. Potom Tatry, tie netreba predstavovať. A napokon určite do Bratislavy. Veľa ľudí ju nepozná, ale je v nej množstvo krásnych miest,“ hovorí bez váhania.
Možno práve v tejto odpovedi sa skrýva aj jeho pohľad na Slovensko. Nie je to krajina jedného veľkého zázraku. Je to mozaika mnohých menších pokladov, ktoré si často nevšímame. A možno ich musíme najskôr ukázať svetu, aby sme ich dokázali naplno oceniť aj sami.
