Riaditeľka Vyšehradského fondu LINDA KAPUSTOVÁ HELBICHOVÁ má za sebou bohatú diplomatickú aj profesionálnu kariéru. Rozprávali sme sa o tom, ako jej láska k cudzím jazykom otvorila dvere do sveta diplomatického zákulisia, prečo má Vyšehradská štvorka zmysel aj v časoch nepohody, no aj o tom, ako spolu s manželom vychováva dvojičky a akú dôležitú úlohu hrá v ich rodine láska k umeniu a prírode.
Pochádzate z Nitry, kde ste aj vyrastali. Čím ste chceli byť ako mladé dievča a kedy sa zrodila vaša túžba venovať sa medzinárodným vzťahom a diplomacii?
V mojom živote boli vždy určujúce cudzie jazyky. Študovala som na bilingválnom slovensko-španielskom gymnáziu v Nitre, ktoré bolo v tom čase jedným z prvých svojho druhu na Slovensku. Gymnázium mi dalo šancu spoznať cudzí jazyk zblízka, veľmi ma to pohltilo a jazykom som zostala verná po celý život. Bolo mi jasné, že nebudem študovať matematiku ani fyziku, ale pôjdem humanitným smerom. Na strednej škole som už presne vedela, že to bude buď právo, alebo medzinárodné vzťahy.
Koľko jazykov dnes ovládate?
Prvým cudzím jazykom bola ruština, keďže som sa narodila ešte v Československu. Na základnej škole sa k nej pridala angličtina, neskôr na gymnáziu španielčina, francúzština, nemčina a najnovšie som sa začala učiť po taliansky. Po strednej škole som vyštudovala Fakultu medzinárodných vzťahov na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Vďaka štipendiu od španielskeho ministerstva školstva som strávila semester na Universidad Complutense v Madride. Bolo to ešte pred vstupom Slovenska do EÚ v roku 2004, takže možnosti cestovať či využívať študijné programy ako Erasmus vtedy neboli ani zďaleka také otvorené ako dnes.
Kam viedli vaše prvé profesijné kroky po návrate zo Španielska?
Moja prvá práca bola v medzinárodnej polovodičovej spoločnosti v Piešťanoch, kde som tri roky pracovala pod francúzskym a britským manažmentom. Bola to vynikajúca škola veľkého firemného prostredia. Odtiaľ moje kroky viedli na Ministerstvo kultúry SR, neskôr prvýkrát do Vyšehradského fondu, potom sa mi narodili dvojičky a neskôr som nastúpila na ministerstvo zahraničných vecí, kde pôsobím doteraz.
Pôsobili ste aj ako zástupkyňa veľvyslanca na slovenskom zastupiteľskom úrade vo Švajčiarsku a zastávali ste aj post zástupkyne výkonného riaditeľa Vyšehradského fondu. Dnes fond vediete ako jeho riaditeľka. Aký je najväčší rozdiel medzi prácou v diplomacii na ambasáde a prácou na čele medzinárodnej grantovej inštitúcie?
Tie rozdiely sú zásadné. Práca na zastupiteľskom úrade je daná kompetenčným zákonom a pravidlami klasickej diplomacie. Na ambasáde má zástupca okrem politickej agendy často na starosti aj konzulárnu, ekonomickú či kultúrnu oblasť. Je to rôznorodé a náročné, ale tá skúsenosť je neoceniteľná. Keď získate diplomatickú prax, viete, čo máte robiť bez ohľadu na to, či pôsobíte v Londýne, Madride alebo v Káhire.
Na druhej strane, prácu vo Vyšehradskom fonde sa človek musí naučiť, lebo sa nedá jednoducho odnikiaľ skopírovať. Sme riadení schvaľovacími cyklami, grantovými výzvami a projektmi. Vediem medzinárodný tím osemnástich ľudí, pracovným jazykom je angličtina a manažment sa pravidelne obmieňa – každá krajina má nárok na tri roky na poste riaditeľa a tri roky na poste zástupcu. Od začiatku sa snažím dať kolegom najavo, že majú moju dôveru a môžu sa na mňa kedykoľvek obrátiť. Každý vedúci je taký dobrý, aký dobrý je jeho tím. Veľmi oceňujem systém zlepšovania organizácie zvnútra: kolegovia si sami určujú ročné ciele a premýšľajú, čo sa dá v práci aj v procesoch vylepšiť a zmodernizovať. Aj preto sa fondu darí držať krok s dobou. Táto práca je mimoriadne dynamická a krásne na nej je, že za ňou vidíte konkrétne výsledky a spájanie ľudí v regióne.
Čo človek osobnostne najviac potrebuje na takomto poste?
K tejto práci musíte mať vzťah a rozumieť tomu, čo vyšehradský región znamená. Fond je unikátny nástroj ministerstiev zahraničných vecí krajín V4 na realizáciu tzv. soft diplomacie a spájania ľudí. Nezaobídete sa bez jazykov, chuti pracovať v medzinárodnom prostredí a schopnosti motivovať tím. Som typ riaditeľky, ktorá si zakladá na dobrom tíme, pretože verím, že líder je len taký dobrý, akí dobrí sú jeho ľudia. Fond má navyše veľkú odolnosť – napriek politickým zmenám či bilaterálnym napätiam pretrváva cez všetky vlády a udržiava si stabilnú apolitickosť, podporu aj dôveryhodnosť.
S akou osobnou predstavou a cieľmi ste preberali vedenie fondu?
Prichádzala som s jasnou predstavou posilniť značku Vyšehradského fondu a zvýšiť povedomie o našich aktivitách. Na Slovensku nás žiadatelia poznajú pomerne dobre, no v ostatných krajinách V4 je potrebné fond neustále pripomínať. Stavila som na médiá a sociálne siete: za minulý rok sme mali osemnásobne viac mediálnych výstupov a návštevnosť našich profilov vzrástla o 230 percent. Redizajnom prešiel aj náš web – dnes je responzívny a prehľadný, žiadateľ tam nájde otvorené výzvy, termíny aj databázu úspešných projektov. Keďže náš ročný rozpočet je 11 miliónov eur, v porovnaní s eurofondmi relatívne málo, máme k žiadateľom veľmi blízko a poskytujeme im osobné aj online konzultácie.
Ktoré konkrétne projekty vám robia najväčšiu radosť?
Mimoriadny zmysel vidím v podporovaní inkluzívnych a inovatívnych projektov – podporili sme napríklad bezdomovecké divadlo, workshopové tábory pre mladých Rómov či vzdelávanie v prírodných vedách.
Z mojej iniciatívy a vďaka kolegyniam sme začali oceňovať aj špeciálne miniprojekty pre mládež od 12 do 30 rokov. Ide o malé granty do 10-tisíc eur, ktoré využívajú základné a stredné školy z celého regiónu. Vďaka nim si zaplatia autobus či ubytovanie a stretnú sa s vrstovníkmi z inej krajiny. Deti sa spoznajú, padajú medzi nimi regionálne bariéry aj predsudky a zisťujú, že mládež v susedných štátoch rieši veľmi podobné témy. Hnacími motormi týchto projektov bývajú zapálení učitelia, ktorým patrí moja veľká poklona.
Tento rok ste prišli aj s novinkou v oblasti literatúry…
Áno, pri príležitosti 26. výročia fondu sme prvýkrát odovzdali Vyšehradskú literárnu cenu (Visegrad Literary Award). Literárny program je v DNA fondu už od roku 2012, keď v spolupráci s poľskou Asociáciou Villa Decius a kultúrnymi inštitútmi V4 podporujeme rezidenčné pobyty pre autorov a prekladateľov. Vďaka tomu vznikajú skvelé knihy. V spolupráci s poľským predsedníctvom sme sa rozhodli finančne oceniť štyroch autorov z krajín V4 a podporiť preklad ich diel do angličtiny, nemčiny alebo iného svetového jazyka, aby sme vyšehradskú literatúru dostali na svetové knižné veľtrhy a neuzamykali ju len v našom regióne.
Čo znamená pre ženu presadiť sa, priznajme si, ešte stále vo viac mužskom svete diplomacie?
Ženy majú na Slovensku oficiálne rovnaké šance ako muži. Na MZVEZ SR pracuje približne rovnaký počet mužov a žien, no zastúpenie žien na riadiacich pozíciách doma aj v zahraničí je stále odlišné. Stále je čo zlepšovať: ženy často nesú väčší diel rodinných a domácich povinností než ich mužskí kolegovia. Vyslaný zamestnanec potrebuje servis a podporu partnera či partnerky, o tom niet pochýb. Vysťahovať sa do zahraničia na štyri roky nie je jednoduché ani pre manžela či manželku, ani pre deti – práve oni si túto zmenu často odnesú najviac. Keby sme všetci začali zmenou myslenia od seba, mnohé by sa zmenilo k lepšiemu. Typické ženské a mužské rozdelenie úloh dnes už prestáva platiť. Podpora blízkych je pre kariéru v diplomacii kľúčová. Za každým úspešným diplomatom treba hľadať aj jeho partnerku alebo partnera.
Ste mamou dospievajúcich dvojičiek. Ako sa vám darí zosúladiť náročnú riaditeľskú pozíciu s rodinným životom?
Bez podpory a pomoci manžela by to nešlo. Prácu si veľmi vážim, dáva mi zmysel, ale rodinné zázemie je pre mňa absolútnou prioritou. Pre moje deti je najdôležitejšie, aby mali stabilný domov. Pozorujú nás, pozorujú starých rodičov a učia sa z toho prostredia.
K akým hodnotám vediete synov?
Snažím sa ich motivovať k čítaniu, lebo kultivácia jazyka je pre mňa nesmierne dôležitá. Musím však priznať, že v dnešnej dobe čítaniu výrazne konkurujú Nintendo či Netflix. Rozumiem tomu, že dnešní tínedžeri potrebujú aj iné zručnosti – prezentovanie, prácu s IT či programovanie.
S manželom ich učíme, aby boli hrdí na to, odkiaľ pochádzajú. Dnes môžu s jazykmi žiť kdekoľvek na svete, ale Slovensko je nádherná krajina, ukotvená v EÚ, kde majú svoje domovské zázemie. Chceme, aby si to vážili.
Ako najradšej relaxujete, keď máte voľný víkend, ako trávite dovolenku?
Keďže kvôli práci veľa cestujem, v súkromí obľubujem aktívny oddych. Sme športová rodina – v zime chodievame dvakrát na lyže, v lete vyrazíme na turistiku alebo plávať. Ja som vodné znamenie, takže vo vode som vo svojom živle. Pri lyžovaní s dvoma synmi som už najpomalšia v skupine a z chlapcov predo mnou zostávajú len malé bodky na svahu.
Osobitnou kapitolou je pre nás umenie. S manželom zbierame obrazy a fotografie, dávame prednosť slovenským umelcom. K umeniu máme blízko aj rodinne – môj dedko bol maliar a teta je akademická maliarka. Chlapcov berieme do galérií už od malička v kočíku, je to prirodzená súčasť nášho života.
Čo vám práca na čele Medzinárodného vyšehradského fondu dáva v ľudskej rovine?
Najväčším darom tejto práce sú stretnutia s múdrymi a skúsenými ľuďmi. Vážim si chvíle, keď mi taký človek vojde do cesty, zastaví sa a podelí sa o svoj pohľad na život. Je to pre mňa jedna z najkrajších odmien tejto práce.