So svojím návrhom výročného loga pre LuxAir – teda pre luxemburské národné aerolínie, sa dostala až do Top 10. Slovenka Lýdia Kocúreková zaujala porotu v silnej medzinárodnej konkurencii osemdesiatich umelcov.
„K dizajnu na Boeingy 737 som pristupovala s veľmi malou dušičkou. Povedala som si – skúsim ukázať moju tvorbu verejnosti. Mali sme navrhnúť logo, emblém k 60. výročiu leteckej dopravy LuxAir. Moje návrhy vznikli vo veľmi krátkom termíne, pretože som sa bála, či sa vôbec dostanem do samotného prvého kola. Neboli dokonalé, ale od srdiečka,“ hovorí Lýdia Kocúreková, ktorá vtedy – dovedna napokon dvanásť rokov, žila v Luxembursku. Ponúkla dve logá – vraví, že na prvom znázornila tradičného leva, ktorý je podobný znaku, aký má Česko. Vysvetľuje, že dôvodom bola historická prepojenosť týchto dvoch krajín.
Druhé logo zobrazovalo luxemburskú Zlatú ženu. Je to pamätník, ktorý stojí v hlavnom meste na počesť pamiatke obetiam vojny. „Keď som dostala oznámenie a následne aj certifikát, že som sa dostala do Top 10, teda do užšieho kola, moje emócie sa hneď prebudili. Vyhŕkli mi slzy radosti. Pomyslela som si – dievča zo Slovenska ukázalo svoje myšlienky na kúsku papiera. Ľudia okolo mňa dostali dôkaz, že umelecky rastiem. Dala som svetu kúsok zo seba!“ spomína Lýdia.
Od rezbárstva k maľbe
Pôvodne – na strednej škole, vyštudovala umelecké rezbárstvo. A treba hneď povedať, že gény zdedila po otcovi – známom drevorezbárovi Cyrilovi Kocúrekovi, ktorý už niekoľko rokov spolupracuje s ÚĽUV-om a je veľmi žiadaným a uznávaným ľudovým rezbárom. „Bola som prvá študentka – dievča, na odbore umelecké rezbárstvo. A otec mi bol istý čas aj majstrom. Vnímanie priestoru, plastickosti a 3D videnie, to bol pre mňa akýsi štart, odpich, vďaka ktorému som sa dostala do sveta umenia. Postupom času mi učarovala maľba a pri nej som ostala,“ vysvetľuje Lýdia.
Z obrazov sála energia
„Moja maľba má rôzne charakteristiky, robím klasiku, moderný abstrakt. Ale skôr je to o sériách. Maľujem vždy podľa toho, aké mám obdobie. Dá sa povedať, že aké mám obdobie, taká séria vzíde. Niektorí známi vyslovene čakajú na novú sériu obrazov. Nedávajú objednávky, zámerne si počkajú, čo nové namaľujem. A moja tvorba je veľmi spontánna a kreatívna. Vždy niečo nové a vždy veselé. Lebo toto som ja – srdce a úsmev,“ prezrádza výtvarníčka. Jej obrazy majú typický rukopis – to udiera ako prvé do očí. A tí, čo ju poznajú, údajne hneď povedia – toto je Lýdia. „Boh a myseľ mi vedú ruku a ja ich nechám pracovať. Mám rada výzvy, rada vyskúšam rôzne možnosti. Napríklad – nechala som si urobiť topánky na mieru v istej firme a povrchový dizajn som navrhla podľa mojich obrazov. Moja tvorba je v súkromných zbierkach v rôznych krajinách. Niektorí sú mi verní a čakajú, čo nové im v ,mojom živote umenia‘ ponúknem,“ hovorí umelkyňa.
Schováva sa do ulity
Lýdia dodáva, že prezentovať sa na výstavách nie je pre ňu typické. Vraví, že je skôr „umelec schovaný v ulite“, nerada sa sama propaguje. Priznáva, že okolie jej to vyčíta. No ona to odmietne s tým, že sa hanbí. Jej obrazy predsa len môžete obdivovať aj u nás – v jednej kaviarni v rodnom meste – Kežmarku. Vystavuje tam zopár obrazov. „Drevo bolo takpovediac mojím začiatkom, jeho vôňa pre mňa predstavuje vôňu domova. Ale je to práca o presnosti – ak zle zarežete, už to nevrátite späť. V maľbe je to jednoduchšie, chybný ťah alebo to, čo sa vám nepáči, môžete premaľovať. Čo je výhoda. Robíme však kombinácie drevo a maľba. Otecko vyreže, ja vymaľujem. Väčšinou ide o moderné diela. Takže sa dopĺňame – otec a dcéra,“ konštatuje Lýdia Kocúreková.
Doma je doma
Luxembursko je pre výtvarníčku už uzavretá kapitola. V maličkej krajine, ležiacej v objatí Francúzska, Nemecka a zo severu hraničí s Belgickom, žila s bývalým partnerom. Priamo v hlavnom meste, v Luxemburgu, ktoré my u nás poznáme ako sídlo viacerých európskych inštitúcií. „Luxembursko je krásna krajina, ale pre šťastný život treba aj okruh ľudí. Spomienky na toto obdobie sú pre mňa ešte čerstvé a v srdci tŕnisté. Som vysokoškolsky vzdelaná učiteľka histórie a teológie, mám titul Master of Art. Momentálne som sa vrátila k pôvodnej profesii – učím na druhom stupni. Som rada, že som na Slovensku, veď nie nadarmo sa hovorí – Doma je doma. Pre mňa je rodina a známi tým najdrahším. Toto som vo svete nenašla,“ vyznáva sa Lýdia.
Pôvodných Luxemburčanov ubúda
Dvanásť rokov strávila v Luxembursku – v štáte patriacom do hospodárskeho spoločenstva známeho pod názvom krajiny Beneluxu. Lýdia mohla spoznať priamo domácich obyvateľov, akí sú? „Luxemburčania, ešte tá stará generácia, sú na začiatku takí opatrní. Ale nečudujem sa, veď v tej krajine – pokiaľ ide o národnosti, je cely svet. Aj ja som mala možnosť spoznať rôzne kultúry – Brazílčanov, Číňanov i Japoncov. Boli veľmi úctiví a vďační. Samotných Luxemburčanov je už pomenej. Je tam veľmi veľa iných národnosti, domácich obyvateľov už musíte hľadať. Mne osobne najviac konvenovali takzvané ,kámošky‘ – tety nad šesťdesiat rokov. Ešte nie sú z miešaných kultúr,“ hovorí Lýdia.
Bitka v Ardénach je o emóciách
„S dcérkou sme si tam obľúbili jedno miesto, kam sme chodili nielen sa prechádzať, ale aj spoznávať pôvodnú krajinu. Je to mesto Clervaux, na severe Luxemburska. Vrátite sa tam v čase, história je veľmi silná. Ide o obdobie 2. svetovej vojny, ktorá poznačila cely svet – ale tam doslova zastal čas,“ opisuje pani Kocúreková. Pre vysvetlenie – v roku 1944 bolo mesto Clervaux najprv dobyté americkými jednotkami, počas známej bitky v Ardénach. Potom ho v decembri 1944 naspäť obsadili nemecké jednoty a až 25. januára 1945 bolo znovu oslobodené.
Viera Mašlejová
Foto: Lýdia Kocúreková
