Kukuč Kláry Issovej len tak medzi herečkami nenájdete. Stelesňuje kombináciu nehy a tajomna. Vo svojom povolaní je maximálne precízna a snaží sa ho skúmať najviac do hĺbky, ako sa len dá. To ju baví aj v živote. Užíva si ho s plusmi aj mínusmi plnými dúškami.
Klára, termín rozhovoru sme si dohadovali pomerne dlho. Čím všetkým ste v poslednej dobe zaneprázdnená?
Som rada, že seriál Zrada medzi ľuďmi zarezonoval. Povinnosti okolo jeho promovania ma zamestnali na pár týždňov a nemám rada, keď ide všetko naraz. Myslím si, že pomaly sa dá zájsť ďalej. Radšej robím rozhovory v pokoji, ako pod časovým tlakom. Potrebovala som si dať medzitým aj pauzu, aby som neodpovedala každému rovnako. Aby sa čitatelia o mne dozvedeli čo najviac toho, čo ich zaujíma.
Viete si vo všeobecnosti nájsť čas samy pre seba?
Pri mojej práci to veľmi nejde. Pri natáčaní seriálu ste mimo domova aj 14-16 hodín a plne sa sústredíte na postavu. Žijete jej život. Zhruba mesiac sa zžívam s postavou a ostávam v nej ponorená počas celej doby nakrúcania. Doslova sa vyhýbam iným aktivitám, aby to bolo čo najdôveryhodnejšie podané. Po poslednej klapke sa opäť vraciam do môjho režimu, kedy chodievam pravidelne cvičiť a do prírody. Zdokonaľujem sa v angličtine a pracujem aj na zlepšovaní sa v herectve. Ale priznám sa, že neviem oddychovať.
Čiže ste ten typ človeka, ktorý zistí, že mal oddychovať až keď je neskoro?
Presne tak. Učím sa to rozpoznať skôr, ale zatiaľ mi to veľmi nejde.
V divácky obľúbenom seriáli hráte Evu, ktorej sa život otočil o stoosemdesiat stupňov. Manžel odišiel k mladšej žene a najnovšie sa k nemu pridaj aj jediný syn. Vaša postava pôsobí drsne, ale koná tak na základe skúseností, ma na to svoje dôvody..
Nie je to čiernobiela postava. Pôsobí síce tvrdo, ale je sirota a nesmierne jej záleží na udržaní rodiny pokope. Nikoho iného nemá. Je pre ňu rovnako dôležitá aj práca. Miestami je až prehnane ambiciózna. Myslím si, že ľudia, ktorí prišli v živote o veľa sa snažia si život zabezpečiť tak, aby fungovali čo najlepšie. Po pracovnej aj vzťahovej stránke. Konajú tak na základe prežitých boľavých emócií, ktoré ich posunuli do tohto bodu. Evina história mi pomohla pochopiť aj jej negatívnu stránku a kroky, ktoré niekedy robí.
Zaujal vás scenár hneď od začiatku? Zacítili ste, že je to pre vás to pravé?
Veľmi sa mi páči, ako je seriál napísaný. Postavy v ňom nie sú dobré alebo zlé. Sú tam oba póly prítomné. Každý z nás je taký. Niekedy sa dokážeme ovládnuť viac a niekedy menej. Seriál otvára veľa kontroverzných tém. Už len to, keď sa žena vyspí so susedom, pôsobí na ľudí lacno a potom sa začne brániť mužskými zbraňami, všetci sú prekvapení. Pričom pri mužovi to tak spoločnosť nevníma. Zatiaľ čo jej manžel Jakub (pozn. redakcie – Milan Ondrík) by ju pripravil o všetko a ešte by ju aj vyštval z mesta preč.
Ona si to iba nenechala. A ľudia ju vnímajú ako chladnú beštiu. Má tie prvky, ale ona nezačala krach manželstva. Do času manželovej nevery sa správala najlepšie ako vedela. Páči sa mi, že jej postava má vývoj. Z bezmocnosti prejde do bojovnosti. Začnú sa mstiť jeden druhému. To zvyknú žiaľ robiť ľudia vtedy, keď si nevedia odpustiť a pohnúť sa ďalej. Sú svojím spôsobom na sebe závislí. Nie sú schopní sa dohovoriť a trpia najviac deti. Aj kvôli tomu som rada, že sa seriál vysiela. Ukazuje nepríjemné veci ako zrkadlo spoločnosti.
Sme však pripravení postaviť sa zoči voči našim vlastným komplexom a obavám? Máme na to dosť odvahy?
Buď sa za ne hanbíme, alebo s nimi nevieme pracovať. Je super, keď riešime svoje problémy s odborníkmi. Každý človek, ktorý zájde k psychológovi má môj obdiv. Tým, že ich človek vynesie na svetlo, zjemní svojho kostlivca v skrini. Či už je to závisť, strach, nenávisť alebo žiarlivosť. Každý s niečim bojujeme. Vlastnosť má vždy dve strany. Musíme sa prestať báť negatívnych vecí. Podľa mňa funguje to, keď ich príjmeme ako svoju súčasť a nebudete sa ich báť. Treba si len uvedomiť to, ako žiť tak, aby nás čo najmenej ovládali.
Čítala som s vami rozhovor, kde ste poukázali na to, ako ste v mladosti jednoduchšie prekonávali životné prekážky, typu: nabúrať, padnúť, otriasť sa a hrdo vykročiť ďalej. Vekom mnohé veci nechtiac komplikujeme. Dá sa povedať, že sme niektoré prirodzené veci zabudli?
Áno. Do svojich tridsiatich rokov som si hovorila, aké mám dlhé vedenie, že každú chybu musím zopakovať snáď tri krát, aby som sa poučila. Lenže to tak má byť. Učí nás to poučiť sa priamo na sebe. Som typ, čo vydrží dlho, ale potom, keď som dlho zahnaná v kúte sa postavím a bojujem. To tak my býci (pozn. redakcie – znamenie) máme. Neskôr som prirodzene začala študovať veľa psychologických kníh, zaujíma ma ako v hlavách fungujeme. A na sebe som zbadala, akoby som začala mať strach spraviť chybu. Ako ľudia, ktorí sú zranení z nevydareného vzťahu a už sa nechcú novému partnerovi otvoriť. U mňa je to podobné s citlivosťou. My herci sme dosť citliví.
Je to pre vašu profesiu viac než potrebné. Inak by ste zrejme neboli vôbec dôveryhodní..
Dnes sa všade prezentuje potreba zdravého sebavedomia. U hercov je to zložitejšie v tom, že zároveň sa vyžaduje aj citlivosť a zraniteľnosť. Je to občas kontraproduktívne. Na jednej strane sa snažím „mať lakte“ a byť sebavedomá a na druhej strane tým možno potlačím empatiu v sebe. Tá je pri herectve nutná. Tým, keď sa niekto kvôli obavám uzavrie pred svetom, uzavrie v sebe aj to dobré a prívetivé. Na druhej strane strachu je radosť a odvaha. A keď sa uzavrieme kvôli strachu, prídeme aj o tú druhú peknú časť. Človek si musí prejsť týmito situáciami, aby si sám v sebe ujasnil, že radšej bude riskovať, ale bude svoj život žiť naplno, s otvoreným srdcom. Aspoň ja to tak mám.
Aj vo filme Známi neznámi ste hrali s partiou kamarátov a ústrednou témou sú ich medziľudské vzťahy. Na aké typy natáčania sa vy vyslovene tešíte?
Keď príde ponuka, ktorá ma osloví, hneď sa do scenára zamilujem. Rozbúcha sa mi srdce a cítim, že je to ono. Hneď hľadám čo je tam všetko skryté. Venujem sa mojej role veľmi poctivo. Komunikujem o nej s režisérom a budujem si tú postavu vo mne celé týždne. Aby to nebolo plytké. To ma veľmi baví na celom procese. Baví ma veľmi zmena a výzvy. Najviac ma priťahujú role, ktorých sa zároveň aj bojím, pretože z nich cítím, že som ich ešte nestvárnila. Tak to bolo aj pri Eve v Zrade. Veľmi som sa bála slovenčiny v ktorej som musela hrať. Netušila som či sa to vôbec dá zvládnuť. Mala som veľký rešpekt a strach aj z jazyka a aj z komplikovanej postavy, ktorá nezíde z plátna a jej dialógy sú argumentácie a hádky, kde jazyk musíte ovládat perfektne a býť si úplne istá. Keď som ponuku prijala, nezostalo mi nič iné než začať bojovať, aby som to zahrala, čo najlepšie.
Máte rada výzvy, ste perfekcionistkou, dokážete sa aj domeniť? Viete byť k sebe láskavá? Ste na seba prísna?
Bývala som na seba prísna. A veľmi. Vychádzalo to z mojej výchovy. Od detstva som sa snažila zavďačiť rodičom. Nakrúcala som od šestnástich rokov. Na druhej strane mi moja pracovitosť veľmi pomohla. Vždy som sa snažila dobre pripraviť a neodflákla som svoju prácu. Pred rokmi som začala cítiť, že to má svoje limity a potrebujem sa viac uvoľniť. Začala som viac improvizovať a používam intuíciu. Sú na to aj rôzne herecké metódy. Napríklad metóda dialogického jednania alebo improvizácie. Obrátite pozornosť na druhú osobu a vy viac reagujete. Môj život sa prelína s herectvom, sú to spojené nádoby a to ma veľmi baví. V tomto období ma v živote láka viac ľahkosti a spôsobu nechať veci v živote plynúť. Snažím sa netlačiť veľmi na pílu, ale robiť ich s radosťou. A to nie je pre mňa jednoduché. Učím sa to nanovo, nie je to pre mňa prirodzené. Je to proste výzva. Ale o tom je život. Preto skúšam to, čo mi velmi nejdem, ale cítím, že je pre mňa dobré.
Dokážete aj „vypnúť hlavu“ a poriadne si oddýchnuť?
V prírode áno. Tam nemusím nič robiť, ani športovať a meditovať. Prechádzka je meditácia sama o sebe. Bez akejkoľvek snahy. Tam som spokojná, vyrovnaná vo svojom strede a tú energiu sa snažím si uchovať aj vo víre mesta, kde je energia zrýchlená. Mám aj záhradku o ktorú sa starám. Doma veľa pečiem a varím, užívam si ten tvoribý proces. Najväčšiu radosť mi robia obyčajné veci. Telo si udržujem vo forme cvičením jogy a feldenkraisovej metódy.
O súkromí veľa prezrádzať nechcete, je to na základe zlej skúsenosti s médiami, alebo skôr sa snažíte si v rámci vášho povolania udržať bezpečný priestor?
Človek si chce uchovať aspoň nejaké súkromie. Verejnosť vníma hercov z jedného pohľadu, ale to nie sme my ako celok. Nemôžem na sociálnych sieťach a v rozhovoroch ukázať kto v skutočnosti som. Som aj zraniteľné dievča so zlými náladami a občas sa hanbím. Ľudia očakávajú, že sme stále pozitívni a vysmiati a budeme ich zabávať. To však nemá hĺbku, ktorá kráča ruka v ruke s ostatnými vecami. Tá je neprenosná. Takú intimitu dokážem zažiť iba s blízkymi ľuďmi. Ďakujem za pochopenie (úsmev).