Multižánrový Jakub Prachař žije svojou prácou. Humor pretavuje do každodenného bytia a vďaka nemu má nadhľad aj sám nad sebou. Zároveň našiel aj pre mnohých vysnívanú rovnováhu, keďže sa už naučil hovoriť nie..
V novom filme Franta Mimozemšťan ste si zahrali dvojúlohu skutočného Frantu a aj mimozemšťana Franťana. Čím je pre vás ešte film výnimočný?
Vnímam ho ako istú formu darčeka, keďže herec si málokedy môže dovoliť takúto rolu. Tešil som sa ako sa v ňom vybláznim a aj sa mi to podarilo. Veľmi ma bavila tá sranda okolo toho celého. Skutočného Frantu tam je pomenej a ja som sa so svojou hypermobilitou mohol realizovať v role mimozemšťana. Konečne som ju zúžitkoval. Som šťastný, že som moju špeciálnu chôdzu mohol vytiahnuť na svetlo, mal som ju totiž roky odloženú v šuflíku.
S režisérom a scenáristom filmu Rudolfom Havlíkom to bola vaša prvá spolupráca, prekvapil vás niečím?
Je veľmi zručný a páči sa mi ako napísal scenár. Obdivujem takých ľudí, pre mňa je to úplne nepochopiteľné ako to dokážu. Napísať scenár, vyrobiť si film, stáť si za všetkým, to je strašne veľa práce. Vzhliadam k zodpovednosti režisérov. A Rudo je filmár-samouk. O to je to fascinujúcejšie. Pričom poznám veľa ľudí, ktorí vyštudovali réžiu a sú oveľa väčší amatéri, klobúk dole pred ním. Jeho filmy sú aj úspešné, čo je tiež ťažké trafiť. Filmový trh je nevyspytateľný.
Máte širokú paletu profesií. Ste hercom, spevákom, hudobníkom, moderátorom.. Ktorá rola je pre vás najnáročnejšia?
Moderovanie. Na konci to dopadne vždy dobre, ale počas neho mám pocit, že ľuďom skazím večer. Dva dni predtým dokonca nespím ako ma to stresuje. Ľudia sa chcú zabávať a ja mám pocit, že im to naruším. Rovnako prežívam aj filmové natáčanie, prvé tri dni sú najhoršie. Vždy hovorím, že by sa mali pretočiť a zmazať. Až neskôr získam sebaistotu a začnem sa orientovať v postave. Inak ma už nestresuje nič. Som zdravo nervózny, ale potom sa zase viac sústredím. Keď som si bol niečím príliš istý, nedopadlo to dobre.
Pri rozprávaní s hercami, ktorí sú zároveň muzikantmi, tvrdia, že hudbu si veľmi užívajú, akoby sa neschovávajú za žiadnu postavu, ale idú so svojou kožou na trh. Máte to aj vy tak?
Hudbu mám oveľa radšej ako hranie v divadle. Je to pre mňa najväčší sviatok. Som šťastný, keď si môžem kedykoľvek zahrať. Robí mi to veľmi dobre, také pocity v divadle nezažívam. Mám asi fázu, že ma momentálne menej baví. Hudba je úžasná v tom, že človek má blažený pocit z prítomnosti. A ešte keď vám ľudia za to ešte zatlieskajú, tak to je skvelé.
Skupina Nightwork v ktorej ste boli členom žala nemalé úspechy. Čomu sa aktuálne v hudbe venujete?
S Vojtom Dykom a Janom Maxiánom máme spoločnú kapelu Tros Discotequos. Sme improvizačné trio a nikdy nevieme čo budeme hrať. Pretvárame prevzaté piesne a dokonca si myslíme, že ich vieme niekedy aj vylepšiť! Vzniká z toho originálne pásmo piesní. Už si tretí rok nahovárame, že z toho spravíme aj album. Lenže my sme všetci strašne pomalí. Tento rok budeme tráviť letné prázdniny spolu s Janom na chate pri vode a snáď tam už niečo naozaj spravíme.
Realizujete sa aj ako textár?
Texty som písal ešte do Nightwork, ale to je najťažšia vec na celom procese. To je šialená veda, aby to dávalo zmysel. Nejakú zlátaninu dokážem napísať za 10 minút, ale tak, aby to bolo niečo hlbšie, to je už pre mňa náročné. Dokážem to tak, že tomu aj tak nikto nerozumie, ale to mi nevadí. Niekedy ani neviem sám čo chcem povedať. Je výborný pocit keď sa to podarí, že je to vaša tvorba a priniesli ste svetu niečo nové.
Keďže ste veľmi aktívny v mnohých smeroch, vyhľadávate pokoj a ticho? Potrebujete ich k životu?
Jednoznačne áno. Teraz robím na mnohých veciach, ktoré mi prinášajú veľa radosti. Eliminoval som veci, ktoré mi len plnili kalendár. Typu, že chcete niekomu vyhovieť a vo finále nevyhoviete samy sebe. Nerobím už drobnosti a nechávam si voľno. Fungujem pomerne vyvážene, ale hlava mi stále ide. Po štyroch dňoch na dovolenke už neviem čo so sebou. Ešte nie som vo veku kedy by som mal pocit, že sa mám brániť okoliu. Stále ma baví niečo robiť.
Pochádzate z umeleckej rodiny, aký vplyv to na vás malo? Posúvala vás viac kritika alebo podpora?
Z otcovej strany bola tá podpora taká skôr prirodzená, nikdy sme nijak špeciálne moje povolanie neriešili. Mama je aktívnejšia, chodí na moje predstavenia a koncerty a pekne pochváli. Jediná výhoda umeleckej rodiny je, že sa z niektorých vecí nejdem zblázniť. Vždy to bolo našou súčasťou. Vedľajší efekt zase spôsobí to, že človek nie je tak nadšený z niektorých vecí, alebo nemá veľkú motiváciu či ambície makať na nejakej postave. Potom zase prichádzajú ľudia, ktorí vás obviňujú z protekcie, na to už ani nereagujem. Robím to, čo v danom momente existuje a snažím sa to spraviť najlepšie ako sa dá. Myslím si, že pochvala a kritika sú úplne rovnako nanič. Má to rovnako nulovú hodnotu.
V prípade, že máte v sebe upratané tak áno, avšak na niekoho môžu silno pôsobiť..
Tak to je blbé. Pretože keď vás ovplyvní pochvala, tak je to rovnako zlé ako keď vás ovplyvní kritika. Jediné, čo je dôležité, je to, čo si sám o sebe človek myslí. Na nikom inom nezáleží. Zbytok je úplne jedno.
Keby ste si mali vybrať jedno povolanie, čo by to bolo? Vedeli by ste sa rozhodnúť?
Najviac som chcel byť profesionálnym hojekistom, ale to by som bol už dôchodca.
Hrávali ste hokej?
Nie, nikdy (smiech). Ale mám hokejové sny. Chcel by som byť virtuózny gitarista, skvelý spevák, výborný textár a hudobný skladateľ. A chcel by som robiť fantastické, nesmrteľné a nestarnúce pesničky. A chcel by som jazdiť po svete a hrať koncerty. To by sa mi páčilo. Byť taký John Mayer alebo David Gilmour. Niekto, kto prepísal históriu. Ale to sa mi už nepodarí.
Vaša tvár je známa aj z televíznej obrazovky vďaka známej šou Československo má talent. Schováte sa so svojou tvárou niekde? Neprekáža vám popularita?
V Prahe som všetkým ľahostajný. Aj keď po 22-hej hodine majú už Češi viac odvahy. Väčšinou sú slušní. A v opačnom prípade sa usmievam a som veľmi milý. Negativitu nejde premôcť negativitou.
Sledujete aj spoločenskú situáciu v Čechách, alebo jej nevenujete pozornosť?
Pozorne ju sledujem a druhá vec je, ako ju dokážem ovplyvniť. Každá krajina má určité percento obyvateľov, ktorí nevedia dať veci do súvislosti a nemajú dostatočnú kapacitu vnímavosti na to, aby rozlíšili niektoré veci. S nimi politici pracujú. Bohužiaľ sa to deje. Prišlo to až k tomu, že politici sú oveľa lepší v presvedčovaní, majú oveľa lepšie metódy, marketing, dokážu si najať agentúry, ktoré im na základe evidentných klamstiev dokážu vyhrať voľby. Klamstvá dokážu zaobaliť tak, že im to tí nevnímajú ľudia uveria.
Nemá to nič spoločné so vzdelaním. K moci sa dostávajú ľudia pri ktorých nerozumiem ako je to vôbec možné. História sa nám opakuje a my sa na to len pozeráme. Stačí si pozrieť akýkoľvek historický dokument a vidíme hneď podobnosť. U vás je to ešte väčší problém. Je to až zarážajúce kam sme prišli.
V čom vidíte nádej?
Všetko sa to hrotí. Mám z toho pocit akoby chcel niekto Európu rozložiť na márne kúsky. Tie snahy sú dosť viditeľné. Pravdu sa dozvieme až o nejakých 40 rokov z historického dokumentu. Kto koho platil. Môžeme sedieť v kaviarni a nahovárať si, že je všetko v pohode, ale nie je. Meniť zákony typu znižovania sadzieb za znásilnenie vykazuje všetky znaky zachraňovania mafiánov a ľudí im podobných. To si tí nevnímaví občania nevšimnú? Asi nie.
Prejdime na pozitívnejšiu nôtu, ako vnímate súčasnú kinematografiu?
Veľmi málo sledujem nové filmy. Pozerám iba dokumenty a šport. Šport ma nerozrušuje a v dokumentoch sa niečo dozviem. Mám rád ešte staré filmy, niekedy je to strašná nuda, ale pripadám si ako intelektuál. Potom mám rád filmy od Paola Sorrentina aj keď pri nich si zase nepripadám inteligentný, lebo im niekedy nerozumiem. V súčasnosti fičia Marwellovky ktorým ja vôbec nerozumiem. A s dcérou sa pozerám na Simpsonovcov. Málokedy niekam chodím večer.
Máte popri pracovnej vyťaženosti čas venovať sa priateľke Sáre (pozn. Herečka Sara Sandeva) a dcére Mii?
Raz si plánujem Sáru vziať aj za ženu. S Agátou (pozn. Hanychovou) máme striedavú starostlivosť o Miu takže sa snažím si čas rozdeliť na čas s ňou a bez nej.
Čo najradšej s Miou robíte?
Mia pozoruje všetko možné pod mikroskopom, stále niečo vyrába, lepí, strihá, to ju veľmi baví. Kúpil som jej gitaru, to ju baví, stále niečo spieva. Je zdráhavá a pomerne hanblivá, ale keď bude tak spokojná, neriešim to, nech si robí čo chce.
Uvidia vás diváci aj v ďalšej sérii šou Československo má talent?
Ja som už fosília tejto relácie. Vždy ma prekvapí, že ju opäť realizujú. Milo ma to zasiahne, lebo ju mám naozaj rád. Je to náročné natáčanie, ale stojí za to.
A aké sú vaše najbližšie pracovné plány?
Cez leto sa teším na festivaly s kapelou. To už aj stačí, nechcem aby ma bolo veľa. Človeku to robí radosť, ale zároveň mi ide hlavou otázka či mi to neskracuje životnosť v mojom obore. Všetkého, čoho je veľa sa ľudia prejedia. Aj my komici vieme vyhorieť. Našťastie na sebe poznávam, keď ma niečo prestáva baviť, alebo som už unavený. Treba vedieť zastaviť. Humor nejde robiť donekonečna.