Ján Marton sa poézii venuje od roku 1998. Ako člen Spišského literárneho klubu sa stal laureátom viacerých literárnych súťaží na Slovensku. V roku 2009 debutoval zbierkou básní Život nie je pes, je to suka. Publikoval aj v Dotykoch a Literárnej revue. V roku 2010 vydal druhú zbierku básní s názvom Eskimák na korze. Neverí na žiadnu revolúciu, ani na iné silené formy písaného slova. Je za skutočnosť, pocitovosť a čistotu duše, ktorú preniesol v roku 2012 do zbierky Blues pre masy.

V roku 2013 vydal ďalšie básne Atentát na tmu, ku ktorej bol pridaný malý slovník o láske – Láskoslovník. V rovnakom roku debutoval aj v próze románom Nultý ston. Rok 2014 je pre Martona symbolom lásky, alebo žeby naopak? Vydáva zbierku básní Srať na lásku. V roku 2015 vydáva Marton zbierku básní s prívlastkom „vesmírna“. Volá sa Vesmírne odrezky padajúcich hviezd, kde mi grafiku obálky aj ilustrácie pripravila veľmi talentovaná Ivica Šúrová. Rok 2016 je pre autora rokom ďalšieho – druhého románu. Hoci vychádza iba ako epub. Román s názvom: Klamár, je úplne iný ako jeho prozaický debut. V roku 2017 vychádza v jeho dvornom vydavateľstve HladoHlas ôsma zbierka básní s názvom Nemenná. A o čom sú básne v nej? Niečo sa jednoduché mení, ale niečo ostáva počas vekov nemenné.

Pamätáte si na svoju prvú báseň? O čom bola?

Bola o motýľovi. Bol to rok 1996 keď ma neklame pamäť. Celá pointa tejto básne bola o lete motýľa a jeho krídlach. Nakoniec umrel. Ani nie tak patetické, ako skôr smiešne. Keď si dnes čítam niektoré básne spred 25 rokov, prídu úprimne veľmi zábavné. Žiadnu som však nespálil a nevyhodil. Lebo len vďaka nim, som sa postupne posúval a videl svet stále vnímavejšími a skúsenejšími očami. Moja optika sa časom vycibrila a aj vďaka Motýľovi, dnes píšem celkom inak. 

Ako vyzerá váš proces tvorby? Máte nejaké rituály, ktoré vám pomáhajú sústrediť sa?

Musím byť najedený, vyspatý a v mojom okolí musí byť absolútne ticho. To sú najdôležitejšie artikle, ktoré potrebujem k procesu tvorenia. Nemám nejaké špeciálne rituály, ale šálka čaju to istí a rovnako tak inštrumentálna hudba v mojich slúchadlách. Nesmie byť však s vokálnymi linkami, vyrušovalo by ma to. K písaniu mám rád kapely typu Russian Circles, Mono, alebo God is an Astronaut. 

Prichádzajú k vám verše spontánne, alebo je za nimi dlhé premýšľanie?

Jednoznačne spontánne. Buď to príde hneď, alebo sa to nezjaví nikdy. Dôležité je na tom to, že si hlavnú myšlienku musím zapísať, alebo poznačiť. Stáva sa, že veľa podstatných pocitov mi prichádza počas bicyklovania. Musím vždy zastať a poznačiť si to. Rovnako tak aj večer pred spaním. Ak by som si to nepoznačil, ráno by som nemal už ani šajnu, čo mi vlastne večer napadlo. 

Vaša poézia často odráža lásku, vnútorný svet a nekonvenčné spôsoby myslenia. Čo vás vedie k výberu týchto tém?

Ja si ich nevyberám. To oni si vyberajú mňa. Hovorím to tak trocha nadnesene, ale každopádne, ak mi niečo príde a cítim v tom silu prvej myšlienky, snažím sa na tom vedome zapracovať, prípadne to nejako rozvinúť. Moje verše odrážajú život presne taký, ako ho vidím, ako cítim a ako ho vnímam. Je často v post apokalyptickej rovine a moje verše sú temné. Inokedy sú hravé a plné otvorenej vášne. Niekedy zase drsné a ako tvrdý chlieb, nepoddajne divoké. Nekladiem si mantinely, ani neprikladám žiadny význam tomu, aby som sa čitateľovi zapáčil. 

Ako vnímate vzťah medzi autorom a čitateľom? Aký pocit by ste chceli, aby vaša poézia v ľuďoch vyvolávala?

Je to vzťah veľmi intímny. Aj poézia je vlastne veľmi intímny a okrajový žáner. V podstate sa na to treba pozrieť normálnou a triezvou optikou: na Slovensku je viac autorov poézie, ako samotných čitateľov. Som vďačný, za každého z nich. Ťažko definovať, aký pocit by som chcel vyvolať v čitateľovi. Možno len intímnu katarziu v záblesku čistého momentu. Na každú báseň sa dá pozerať z rôznych uhlov pohľadu, preto je veľmi ťažké určiť smerovanie pocitu daného čitateľa. 

Hudba a slová majú k sebe blízko. Je pre vás tvorba istá forma terapie?

Absolútna forma terapie. Milujem hudbu, bola to moja prvá láska. Dokonca aj tvorím hudobne, čo sa krásne prepája s mojou autorskou činnosťou poézie, ale aj prózy. Okrem svojej sólovej tvorby s ktorou som vydal demo album „Je to len v nás“ mám aj punk-rockoú kapelu not-RAM. V januári 2025 vydávam nový singel, ktorý by mal obsahovať dve moje piesne.

Moc sa na to teším. Keď som si tvoril piesne na gitare, lebo tak začala moja tvorba, textov pribúdalo. A tak som si založil veľký zošit s nápisom: Básne a ukladal si ich tam. Mal som sen, niekedy vydať jednu svoju vlastnú knihu, ktorú by som mohol držať v ruke. Dnes mám na konte desať básnických zbierok a päť románov. Čas je neúprosný a na nikoho sa nič nepýta. Je to fest pekné. Mám rád plynutie ako také. 

Máte nejakú vášeň okrem poézie, ktorá je vám obzvlášť blízka?

Bicykel. Čistím si a triedim myšlienky. Nielen tie umelecké, ale aj myšlienky partnera a otca a človeka denne dochádzajúceho do zamestnania. Milujem svoj bicykel. Vstávam veľmi skoro ráno, aby som stihol svoje ranné kilometre a až následne idem do práce. Je to po muzike a písanom slove jedna z mojich najväčších vášní. 

Čo robíte, keď práve nepíšete? Aké sú vaše záľuby mimo poézie?

Ako som spomínal bicykel, ale rovnako tak aj futbal. Nakoľko som sa mu venoval od siedmych rokov a po troch operáciách kolena som bol 6 rokov licencovaný tréner pri U17 v II. lige. Potom som trénoval aj nižšiu súťaž mužov, ale moja umelecká činnosť si vyžadovala veľa času a rozhodol som sa pre ňu. Na futbal som však nezanevrel.

Okrem básnika, ste aj ochotníckym hercom, redaktorom webzinu Metal forever a marketingovým referentom. K tomu máte tri deti. Ako sa to dá všetko stíhať?

Tiež sa to niekedy pýtam sám seba. Vedome každý deň skladám reparát z toho predošlého a snažím sa učiť predchádzať chybám. Nie vždy sa mi to darí a nie vždy fakt všetko stíham tak, akoby som chcel. Verím, že raz dozriem a nájdem pokoj pre všetky činnosti, ktoré ma robia šťastným, a dokážem ešte lepšie zvládať povinnosti otca a či partnera.

Dostal som šancu písať o muzike, za čo moc ďakujem. K herectvu skôr iba tak ochotnícky privonivam, ale mám to tiež veľmi rád. Pracujem ako marketingový referent. Moje zamestnanie mi dáva určité mantinely, ktoré potrebujem, aby som náhodou niekam neuletel. 

Aktuálne máte vonku nový román Dejiny ľudského gýča? Čo jej jej hlavným odkazom? Aký máte vy ku gýču vzťah?

Mám rád gýč v určitom smere. Tie západy slnka proste milujem. Odkazom môjho piateho románu je sila skutočnosti ľudskej duše. Sila priateľstva a obyčajné ľudské pozastavenie sa s pohľadom do očí. Pevný stisk a objatie. Stačí mať okolo seba iba jedného, alebo dvoch ľudí, ktorí budú pri vás stáť v zlom. Nie v dobrom. V dobrom by pri vás stáli davy. Môj odkaz nového románu je odkaz silného ľudského spojenia. Aj o tom, je moja kniha. Nechýba jej špeciálne a veľmi prekvapujúce vyvrcholenie. Mám to tak rád. 

Knihy: https://www.martinus.sk/l?authors%5B0%5D=36481

Hudba: https://open.spotify.com/artist/1eT22U2zkOsAsF0qy7K9Gn

https://www.youtube.com/@janmarton28