Bratislavu si dnes nevieme predstaviť bez ikonického Mosta SNP, ktorý spája oba brehy Dunaja. Jeho atypické riešenie — zavesený most vejárovitého dizajnu bez piliera v prúde rieky — obdivujú domáci aj zahraniční návštevníci a dostáva sa na tisícky fotografií.
Len málokto však vie, že táto podoba nevyhrala medzinárodnú architektonickú súťaž. Zvíťazil iný návrh, no vtedajší politickí funkcionári a investori sa z ekonomických a konštrukčných dôvodov napokon rozhodli pre projekt, ktorý skončil až na štvrtom mieste. Víťazný návrh kolektívu Útvaru hlavného architekta Milana Beňušku pod vedením prof. Emila Belluša počítal s jedným, prípadne viacerými piliermi priamo v Dunaji. Zakladanie stavby vo vode bolo v tom čase technologicky náročné, drahé a rizikové najmä pri záplavách či podomieľaní podložia. Realizovaný projekt ponúkol oceľový jednopylónový zavesený most, ktorý preklenul rieku bez dotyku s vodnou hladinou. Vítkovické železiarne zároveň dokázali dodať vopred pripravené oceľové diely, čo montáž výrazne zlacnilo a zrýchlilo.
Rok 1964: Súťaž
Súťaž bola vypísaná v roku 1964 a zapojilo sa do nej 18 tímov architektov a inžinierov. Definitívne vyhodnotenie odbornou porotou a zverejnenie projektov verejnosti prišli v druhej polovici roku 1966. Ešte koncom toho istého roka padlo rozhodnutie realizovať ikonický jednopylónový závesný most. Výstavba sa začala položením základného kameňa v decembri 1967.
Rok 1967: Začíname
Po slávnostnom položení základného kameňa sa výstavba mosta a jeho dopravných privádzačov rozbehla v dvoch paralelných, no dramaticky odlišných líniách. Na pravom brehu Dunaja v Petržalke išlo najmä o inžiniersky pokrok, zatiaľ čo na ľavom brehu v Starom Meste stavbe predchádzala rozsiahla asanácia.
Bratislavčania sa chodili zvedavo pozerať, ako na petržalskej strane rastú základy pre budúci 84,6 metra vysoký pylón. Keďže most nesmel mať pilier v prúde rieky, oceľová konštrukcia sa musela zmontovať na brehu a následne vysunúť nad vodu. V Petržalke preto vznikla veľká montážna plocha — stavba prakticky na zelenej lúke.
Búranie Podhradia
Omnoho smutnejší a bolestivejší bol pohľad na staromestskej strane. Prakticky ihneď po položení základného kameňa sa začalo s vypratávaním a búraním budov, kadiaľ mala viesť rýchlostná komunikácia medzi historickým jadrom a hradom. Asanácia bratislavského Podhradia — Vydrice, Zuckermandlu a Židovskej štvrte — predstavuje pre Bratislavčanov dodnes hlbokú historickú traumu, hoci dobová reakcia verejnosti bola zložitejšia, než by sa dnes mohlo zdať. Hygienický aj technický stav štvrte bol žalostný: mnohé domy nemali kanalizáciu, tečúcu vodu ani plyn. Komunistický režim zároveň Podhradie dlhodobo prezentoval ako zaostalé miesto, ktoré nemá v modernom socialistickom meste miesto. V 60. rokoch navyše neexistovalo slobodné prostredie na masové protesty či petície, a tak ľudia vyjadrovali nesúhlas najmä v súkromí.
Staré za nové, ale nie všetko sa dá nahradiť
Pôvodní obyvatelia Podhradia — starousadlíci, židovské rodiny, ktoré prežili holokaust, aj chudobnejšie vrstvy — prežívali nútené sťahovanie s bolesťou a pocitom bezmocnosti. Režim si ich lojalitu alebo aspoň mlčanie „kupoval“ prideľovaním nových panelových bytov s ústredným kúrením a teplou vodou na vznikajúcich sídliskách, napríklad v Ružinove či neskôr v Petržalke. Pre mnohých to znamenalo výrazný skok v životnom štandarde, čo zmierňovalo hnev nad stratou histórie. Najväčšiu ľútosť prejavovali architekti, historici, umelci a pamiatkari. Podarilo sa zachrániť niekoľko historických detailov a umeleckých prvkov, no zbúraniu sa nevyhla ani vzácna Neologická synagóga v maurskom štýle na Rybnom námestí.
Skutočná celospoločenská vlna kritiky a uvedomenie si obrovskej kultúrnej straty sa naplno prejavili až po roku 1989. Dodnes je zbúranie Podhradia a preťatie prirodzeného spojenia medzi mestom a Bratislavským hradom štvorprúdovou cestou vnímané ako jedna z najväčších urbanistických rán moderných dejín Slovenska.
Blíži sa koniec
Práce pokračovali a s pribúdajúcimi mesiacmi sa čoraz jasnejšie črtali obrysy mosta aj cestných komunikácií. Ešte pred otvorením sa uskutočnila náročná zaťažkávacia skúška: na mostovku nastúpili desiatky nákladných áut Tatra naložených štrkom, doplnené menšími vozidlami Avia a cestnými valcami. Skúška dopadla výborne a potvrdila konštrukčnú rezervu aj stabilitu mosta.
Rok 1972: Otvorenie
Nadišiel deň D — 26. august 1972, keď sa uskutočnilo slávnostné otvorenie Mosta SNP. Nieslo sa v duchu typickej pompéznej komunistickej manifestácie a bolo načasované ako hlavný bod osláv 28. výročia Slovenského národného povstania. Červenú pásku prestrihol vtedajší generálny tajomník ÚV KSČ Gustáv Husák. Po oficiálnych prejavoch zaplavili most tisíce zvedavých obyvateľov. Pre mnohých to bol fascinujúci zážitok — prvýkrát sa mohli prejsť po lávkach pod úrovňou vozovky a pozrieť sa na Bratislavu z novej perspektívy. Vzápätí bola na most pustená aj automobilová doprava, ktorá spojila Staré Mesto s vtedajšími zárodkami petržalského staveniska.
Rok 1974: Dokončenie
Malou škvrnou slávnosti bol fakt, že most ešte nebol úplne dokončený. Charakteristická okrúhla kaviareň na vrchole pylónu — vtedy nazývaná Bystrica, dnes UFO — v deň otvorenia v roku 1972 ešte nefungovala. Jej interiéry aj unikátny výťah v šikmej nohe pylónu dokončili a sprístupnili až v roku 1974.
Ohlasy zo sveta
Nová dominanta Bratislavy vzbudila pozornosť aj za hranicami vtedajšieho Československa. Most SNP sa stal jednou z mála stavieb komunistickej éry, ktorú západní odborníci vnímali ako svetový unikát. Vyzdvihovali najmä fakt, že také veľké riečne rozpätie bez piliera v prúde Dunaja dokázal udržať jediný pylón na brehu. Zahraničné časopisy o architektúre fascinoval aj vizuálny koncept reštaurácie v tvare „lietajúceho taniera“ na vrchole pylónu. V spojení inžinierstva a architektúry pôsobil most ako odvážny prejav futurizmu a neskorého modernizmu, ktorý v tom čase nemal vo svete veľa obdôb.