Pochádza z Vietnamu, študovala architektúru a urbanizmus, no život ju napokon priviedol k módnemu návrhárstvu. Snow, vlastným menom Anh Tuyết, si v Rakúsku vybudovala vlastnú značku svadobnej módy, ktorá stojí na myšlienke udržateľnosti a nadčasovosti. Verí, že svadobné šaty by nemali byť len spomienkou na jediný deň, ale súčasťou života ženy aj dlho po svadbe. Rovnako ako vo svojej tvorbe, aj v súkromí hľadá harmóniu medzi dvoma kultúrami, rodinou a vlastnou nezávislosťou.
Vyštudovali ste architektúru, no dnes sa venujete módnemu návrhárstvu. Ako ste sa dostali od architektúry k ihle a niti?
Vo Vietname som vyštudovala architektúru a následne som absolvovala magisterské štúdium urbanizmu na prestížnej univerzite Politecnico di Milano v Taliansku. K móde som sa dostala až oveľa neskôr, po presťahovaní do Viedne. Úprimne povedané, v tom čase sa mi tu nepodarilo nájsť prácu architektky, a tak sa začal môj príbeh s módou. Nebola to teda moja prvá láska, ale možno práve táto nečakaná cesta ma priviedla k tomu, kým dnes skutočne som.
Poznáme sa už dlho, ale vaše skutočné meno stále nepoznám. Prezradíte mi ho? A ako vznikla prezývka Snow?
Moje meno pochádza z vietnamčiny. Volám sa Anh Tuyết. „Anh“ znamená niečo ako žiarivý alebo lesklý a „Tuyết“ je sneh. V prenesenom význame teda žiarivý sneh. Snow. Už počas dospievania ma vo Vietname často volali jednoducho Snow. Ani presne neviem prečo, možno to malo niečo spoločné so Snehulienkou, teda Snow White. Toto meno mi napokon zostalo.
Keď sa dnes obzriete za svojimi podnikateľskými začiatkami, čo bolo pre vás najväčšou výzvou?
Jednoznačne finančná istota. Vždy som bola človekom, ktorý túžil po nezávislosti. Nikdy pre mňa neprichádzalo do úvahy, aby som bola dlhodobo odkázaná na svojho manžela alebo rodinu. Chcela som ísť vlastnou cestou, aj keď nebola najjednoduchšia.
Vybudovať vlastné podnikanie nie je nikdy ľahké. O to viac v cudzej krajine, s cudzím jazykom a množstvom pravidiel, ktorým musíte najskôr porozumieť. Bola to pre mňa naozaj veľká výzva. Napriek tomu sa mi vždy podarilo všetko nejako zvládnuť.
Odkiaľ ste čerpali energiu vo chvíľach, keď ste mali pocit, že už nevládzete pokračovať?
Vždy som si hovorila, že nejako to pôjde. A aj keď je situácia náročná, vždy môže byť ešte horšie. Možno to znie trochu tvrdo, ale často si uvedomujem, že najhoršie je, keď človek príde o život. Všetko ostatné sa dá nejakým spôsobom zvládnuť.
Veľmi mi v tom pomáha hudba. Filozof Arthur Schopenhauer vnímal hudbu nielen ako vyjadrenie pocitov, ale ako priamy prejav najhlbšej podstaty sveta, samotnej vôle. Možno práve preto sa nás hudba dokáže tak hlboko dotknúť. Dokáže nás vytrhnúť zo smútku bez toho, aby sme vôbec museli vysvetľovať, prečo sme smutní.
Pre mňa je hudba miestom, kde opäť nachádzam samu seba. Práve pri nej získavam späť svoju vnútornú rovnováhu.
Ako reagovala vaša rodina, keď ste sa rozhodli vydať úplne iným profesijným smerom? Podporovali vás?
Mám obrovské šťastie, že za mnou stojí úžasná rodina, ktorá ma vždy podporovala a verila mi. Je to pre mňa veľká výhoda a niečo, za čo som každý deň nesmierne vďačná.
Dnes si môžeme kúpiť tričko za päť eur a po niekoľkých praniach ho bez rozmýšľania vyhodiť. Vy však vo svojej práci kladiete veľký dôraz na ekologickú stopu. Prečo je podľa vás také dôležité zamýšľať sa nad tým, čo nosíme a čo po sebe zanechávame našej planéte?
Myslím si, že dnes už ani netreba veľa vysvetľovať, ako módny priemysel funguje. Všetci vieme, aká je realita. Žijeme vo svete orientovanom na spotrebu. Neustále nakupujeme, aby sme napokon veci vyhodili. Stalo sa to normou, súčasťou našej kultúry. A práve v tom vidím obrovský problém.
Takto predsa nemôžeme pokračovať donekonečna. Svet to už nedokáže uniesť, ani z ekologického, ani z morálneho hľadiska. Naše oblečenie totiž len tak nezmizne. Niekde skončí. Často v krajinách, kde ľudia žijú a pracujú v zlých podmienkach a navyše musia znášať aj dôsledky nášho odpadu.
Niekedy mám pocit, že sme sa v tejto konzumnej módnej kultúre trochu vzdialili sami od seba. Od toho, čo je skutočne zmysluplné a správne. Práve preto je pre mňa to, čo dnes robím, také dôležité.
Od začiatku som chcela svojím podnikaním vytvoriť jasný koncept. Menej, uvedomelejšie a poctivejšie. Oblečenie, ktoré vydrží. Ktoré si človek neoblečie iba raz, ale môže sa k nemu opakovane vracať. Verím totiž, že všetci nesieme určitú zodpovednosť a že sa dá žiť aj inak.
Vaše svadobné šaty sú známe nielen kvalitou materiálov, ale aj tým, že ich nevesty môžu nosiť opakovane. Ako tento koncept funguje?
Moja hlavná myšlienka je vlastne veľmi jednoduchá. Svadobné šaty by žena nemala mať možnosť obliecť si iba raz za život. S týmto zámerom od začiatku navrhujem svoje modely tak, aby ich nevesty mohli nosiť aj po svadbe. Aby ich mohli nanovo kombinovať, obliekať si ich v bežnom živote, pri výnimočných príležitostiach a opakovane sa k nim vracať. Nikdy mi totiž nedávalo zmysel kúpiť si šaty, ktoré si človek oblečie iba jediný raz. Je to drahé, neekologické, neekonomické a jednoducho neudržateľné.
Vyrastala som vo Vietname, kde je tradične bežné svadobné šaty si požičať. A úprimne, vždy mi to pripadalo veľmi logické. Prečo by sme mali vlastniť niečo, čo potrebujeme iba raz? Mojou odpoveďou však nie je odriekanie, ale nový prístup. Svadobné šaty, ktoré zostávajú súčasťou života ženy. Ktoré sa môžu meniť, prispôsobovať a žiť ďalej. Je to myšlienka opakovaného nosenia, takzvaného „rewear“. Namiesto konca prichádza nový začiatok. A presne na tom stojí moja tvorba.
Pochádzate z Vietnamu, ale už dlhé roky žijete v Rakúsku. Čo vás na tejto krajine dodnes dokáže prekvapiť, či už v pozitívnom, alebo negatívnom zmysle?
Často hovorím, že som Vietnamka, ale Rakúsko je tiež mojím domovom. Milujem túto krajinu, jej kultúru, ľudí aj hudbu. Rada lyžujem, počúvam klasickú hudbu a snažím sa z miestnej kultúry čo najviac preniesť aj do svojho života. Veľmi si vážim, že všade možno stretnúť dobrých ľudí. Verím, že v každom človeku je niečo dobré a práve to sa snažím vidieť. Myslím si, že každý človek si zaslúži, aby ho ostatní vnímali a zaujímali sa oňho. Zároveň mám pocit, že od každého sa môžeme niečo naučiť.
Samozrejme, sú aj veci, ktoré vnímam ako náročnejšie. Niekedy mám pocit, že rakúska spoločnosť je veľmi rozdelená na jednotlivé skupiny. Ľudia, či už konzervatívni alebo alternatívni, bohatí alebo menej majetní, si občas myslia, že sú lepší než ostatní. Toto spoločenské rozdelenie niekedy veľmi intenzívne pociťujem a nie je pre mňa jednoduché sa s ním stotožniť. Sama sa totiž rada pohybujem medzi rôznymi svetmi, spoznávam rozličných ľudí a snažím sa žiť otvorene.
Vy a váš manžel Toni pochádzate z odlišných kultúrnych prostredí. Aké najväčšie rozdiely ste museli vo svojom spoločnom živote prekonať?
Samozrejme, kultúrne rozdiely medzi nami existujú a prejavujú sa predovšetkým v prístupe k výchove detí. Ja pochádzam z ázijskej kultúry, môj manžel zo západnej. A to nás oboch výrazne formovalo. V kultúre, z ktorej pochádzam, človek vyrastá so silným zmyslom pre spoločenstvo. Nemyslí iba na seba, ale aj na ostatných, na rodinu, ľudí vo svojom okolí a celú spoločnosť. Na Západe je, naopak, často v centre pozornosti jednotlivec. Buď sám sebou, rozvíjaj svoju osobnosť, nájdi si vlastnú cestu. Obe tieto filozofie majú svoju hodnotu, no výrazne ovplyvňujú to, aké hodnoty odovzdávame svojim deťom.
Pre mňa je napríklad nesmierne dôležitá vďačnosť. Vďačnosť za to, čo máme, za prírodu, za druhých ľudí, dokonca aj za maličkosti každodenného života. To je niečo, čo som si priniesla zo svojej kultúry a čo by som veľmi chcela odovzdať aj svojim deťom.
Môj manžel zase kladie veľký dôraz na to, aby sa naše deti mohli slobodne rozvíjať, aby mohli byť samy sebou a formovať sa ako jedinečné osobnosti. Nie je to však medzi nami dôvod na hádky. Skôr ide o neustále vzájomné spoznávanie, porozumenie a hľadanie spoločnej cesty. Niekedy ani nejde o veľké diskusie, ale o jemné rozdiely v našich postojoch. Možno je to čiastočne aj tým, že som vyrastala s hodnotami, ktoré pripomínajú skôr staršiu generáciu, napríklad starých rodičov môjho manžela. Preto je pre nás dôležité budovať vzájomné porozumenie, rešpekt a hľadať rovnováhu. Snažíme sa nájsť harmóniu medzi dvoma kultúrami, ktoré napokon spoločne formujú aj naše deti.
Je niečo z Vietnamu, čo vám v Rakúsku každý deň chýba?
Vietnamské jedlo by som mohla jesť každý deň.
Spoločne vychovávate dvoch synov, Emila a Toniho. Snažíte sa im vštepovať lásku k hudbe, umeniu a tvorivosti. Prečo sú pre vás práve tieto hodnoty také dôležité?
Verím, že hudba, umenie a tvorivosť sú pre deti nesmierne dôležité. Nie preto, že by sme ich chceli nasmerovať určitým smerom. Práve naopak. Chceme, aby si našli vlastnú cestu a objavili to, čo skutočne cítia. Zároveň im chceme vytvoriť prostredie, v ktorom sú umenie a tvorivosť prirodzenou súčasťou života. Prostredie, kde môžu slobodne tvoriť, prežívať svoje emócie a vyjadrovať sa. Myslím si, že práve to človeku pomáha prijať samého seba a nájsť vnútornú spokojnosť. Keď človek niečo vytvorí vlastnými rukami, zahrá hudobnú skladbu alebo namaľuje obraz, je to oveľa viac než len určitá schopnosť. Je to spôsob komunikácie, ktorým môže vyjadriť radosť, smútok, ale aj frustráciu. Niekedy dokonca lepšie než slovami. Tvorivosť zároveň posilňuje sebavedomie, učí trpezlivosti a disciplíne, a to veľmi jemným a prirodzeným spôsobom. Ak ju správne podporujeme, môže človeku pomôcť nájsť aj emocionálnu rovnováhu. Spája nás s ostatnými a zároveň v nás rozvíja našu tvorivú stránku. Preto má pre nás umenie takú veľkú hodnotu. S manželom si pre naše deti želáme predovšetkým to, aby objavili, čo všetko im hudba, umenie a tvorivosť môžu priniesť. Nie je pre nás dôležité, aby v niečom vynikali alebo dosahovali dokonalosť. Oveľa podstatnejšie je, aby z toho mali radosť a cítili, že ich to vnútorne obohacuje.
Čo by ste poradili ženám, ktoré túžia ísť vlastnou cestou, ale neustále ich brzdí strach z neznámeho či obavy o finančnú istotu?
Z vlastnej skúsenosti môžem povedať jediné. Jednoducho to urobte. Vstúpte do neznáma, postavte sa ťažkostiam, nech už sú akékoľvek. Nebojte sa urobiť prvý krok. Svoju cestu totiž objavíte až vtedy, keď sa po nej vydáte. Keď sa na všetko pozeráte zvonka, vidíte predovšetkým prekážky a vlastný strach. Ak sa však nikdy neodvážite začať, jedného dňa môžete ľutovať, že ste to aspoň neskúsili. Preto si myslím, že napriek všetkým pochybnostiam treba nájsť odvahu, prekonať strach a jednoducho vykročiť za tým, po čom túžite.
Foto: archív A. T.