Spisovateľská ikona Táňa Keleová-Vasilková oslávila životné jubileum – 60 rokov. Zároveň jej vychádza nový generačný román Eliška. Dáma, ktorá sa naučila ako v živote fungovať tak, aby jej hral do karát sa teší z každého dňa. Veľmi dobre si uvedomuje aký veľký je to dar.
Do vydavateľstva IKAR ste prvý krát prišli pred viac dvadsiatimi piatimi rokmi. Odvtedy ste tam doslova ako doma, nielen kvôli výbornému pracovnému nasadeniu, ale aj medziľudským vzťahom. Dokážete striktne oddeliť pracovný a súkromný život, alebo ich máte prepletené?
Dokážem, a dokonale! Často vravievam, že mám dva životy, jeden žijem vtedy, keď píšem, druhý vo zvyšnom čase. A obidva moje životy vyslovene milujem. A čo sa týka Ikaru, naozaj sa tam cítim ako doma. Mám so všetkými veľmi dobrý a úprimný vzťah a Gabi (pozn. red Gabriela Belopotocká)- je mojou priateľkou takmer od začiatku. Keď mi je občas nanič, sms-ku píšem jej a ešte jej kolegynkám Katke a Soničke. To je moje osobné meradlo dobrého priateľstva. Aj keď, ešte radšej sa s nimi teším.
Pod vašim perom vzniklo 40 románov, každý z nich sa predával v desať tisícoch kusov. Keď sa na vašu tvorbu pozriete z výšky, čomu vďačíte za jej úspech?
Možno tomu, že som nikdy netúžila po úspechu. Túžila som po tom, aby moje knihy boli čítané a aby sa uložili nielen na poličkách v obývacej izbe, ale aj v srdciach mojich čitateľov. To bolo a je pre mňa najdôležitejšie.
Keď sa vrátime k vaším začiatkom, kedy ste sa zasľúbili k písaniu? Vyštudovali ste žurnalistiku, pracovali vo viacerých časopisoch. Cítili ste od mala, že chcete písať?
Vždy som milovala písané slovo. Vďaka mojej mamine, ktorá chcela, aby som si písala denníky, som sa v písaní z roka na rok zdokonaľovala. A keď som začala pracovať ako redaktorka v časopise, cítila som, že to nie je to pravé orechové. Že chcem písať inak a viac a najmä nie na príkaz a stanovený čas. Pri písaní potrebujem slobodu. A tú už roky mám. Nesmierne si ju cením.
Ste veľmi rodinne založená. Ako sa vám darí prekonávať prekážky v súkromí?
Uvedomovanie si, že všetci máme nejaké problémy. Život nie je len o šťastí a radostných chvíľach, ale aj o bolesti, stratách a prehrách. Viem však, že toto všetko prežíva každý z nás, a toto vedomie mi naozaj veľmi pomáha. Pripadá mi to také…spravodlivé.
A ďalšou významnou vecou, ktorá mi pomáha a s ktorou som sa naučila pracovať už dávnejšie, je selektovanie. Pochopenie, že pre niektoré veci sa naozaj neoplatí trápiť alebo sa rozčuľovať. Jednoducho sa stali. A vtedy je potrebné, pre svoj vnútorný kľud, ktorý považujem v živote za jednu z najdôležitejších vecí, ich prijať. Vyrovnať sa s nimi. Iste, nie je to vždy jednoduché, niekedy až nemožné, ale keď sa snažím a pracujem na tom, tak sa mi zväčša darí.
Čo je vaším hnacím motorom?
Moja rodina, naši priatelia, príroda, naša záhrada plná kvetiniek, naša Bella (bobtail), cestovanie: toto všetko sú pre mňa moje lásky, moje motory. Bez nich by mi bolo v živote ťažko a smutno.
Máte tri deti, píše niektoré z nich?
Nie, každé z našich detí sa vybralo svojím smerom: a ja sa z toho nesmierne teším. Sú úžasné práve také, aké sú.
Váš otec bol známym horolezcom (pozn. red- František Kele) . Vystúpil na takmer 100 končiarov v rôznych pohoriach sveta. Zdedili ste po ňom húževnatosť a silu ísť za svojím cieľom? Čo máte naopak po mamke?
Bojovnosť som zdedila po mojich obidvoch rodičoch, a teším sa z toho. Aj vďaka nim a ich výchove som pochopila, že je vyslovene nutné sa nevzdávať. K tomu som pridala kus svojej práce, vypestovala som si sebadisciplínu a schopnosť dobre využívať čas. Viem si ho zadeliť tak, aby som v každom jednom dni v pohode stíhala všetko potrebné, od písania, domácnosti až po prácu v záhrade. A samozrejme, nikdy nezabúdam na potrebný oddych.
Veľmi rada trávite čas na chalupe na kopaniciach. Čo vás tam najviac baví robiť? Ide o aktívny alebo pasívny oddych?
Na chalúpke dokonca už štvrtý rok žijeme, a je to dokonalé! Máme domček ukrytý v zeleni, obklopený tichom a kvetinkami, o ktoré sa vzorne starám. Máme tam s manželom stále čo robiť, v záhrade, v sade alebo v domácnosti, takmer nikdy nesedíme. A takmer každý deň chodievame na dlhé prechádzky s našou Bellou. Čiže žijeme veľmi aktívne. Moje šťastie spočíva možno aj v tom, že svoj balíček povinností milujem a aj prácu vnímam tak trocha ako zábavu. A tak sa pre mňa vlastne práca stala oddychom.
V týchto dňoch oslavujete krásne jubileum – 60 rokov. Ako by ste zbilancovali svoj doterajší život?
Už dávno som pochopila, že môj život bude taký, aký si ho urobím. Iste, sú okolnosti, ktoré neovplyvním, ale robím všetko pre to, by bol krásny a bohatý. Málokedy sa rozčuľujem, veľa sa usmievam a hlavne sa takmer stále z niečoho teším. Z kvetiniek, z obláčikov na oblohe, z milého stretnutia, z objatia. Nečakám, že mi niekto urobí pekný deň, vytváram si ho sama. A keď ešte niekto niečo milé a láskavé do mojich dní pridá, tak pištím od radosti!
A takisto som sa naučila, že na krásne chvíle nemám čakať, ani ich odkladať na zajtra, na víkend alebo na dovolenku, ale, že si ich treba vytvárať denne. Keď som šťastná a spokojná, môžem sa o svoj úsmev deliť s tými, na ktorých mi záleží. Samozrejme, bolesti a stratám som sa nevyhla, ale vďaka sebe, mojej rodine a priateľom som sa s tým dokázala vyrovnať. Dúfam, že to takto pôjde aj naďalej. Predsa, rokmi môže človek stratiť energiu a mnohé môže byť oveľa ťažšie, ale verím, že to dokážem.
A na čo sa ešte tešíte a pripravujete v budúcnosti?
Teším sa na každý jeden deň, na stretnutia s deťmi, s priateľmi, na cestičky po Európe. Je toho veľa, na čo sa teším. No okrem letu si viac-menej nič neplánujem. Radšej snívam. Pretože život je beťár a vie nás dokonale a o okamihu pripraviť o akýkoľvek plán, alebo nám ho úplne zmeniť. Snívanie je lepšie. Chránim sa ním pred rozčarovaním.
Ktorý z románov možno považovať za vašu najväčšiu osobnú výpoveď? Ku ktorým máte špeciálny vzťah a prečo?
Znie to čudne, ale mám kladný vzťah ku každej jednej knihe, ktorú som napísala. Prepájajú sa mi s jednotlivými etapami môjho života, so spomienkami. Ale medzi moje obľúbené patrí Modrý dom, Julinkina Pekáreň a Olívia.
Najnovší generačný román Eliška označujete za svoj milovaný. Čím je pre vás jedinečný?
Eliškou. Jej charakterom, jej osobnosťou. Preskákala si toho v živote nesmierne veľa, jej osobný zoznam strát je pridlhý, a napriek tomu nestratila schopnosť ľúbiť a tešiť sa. Je mojím vzorom. Verím, že na svete je mnoho takých Elišiek, pretože ľudia ako ona vytvárajú krajší a ľudskejší svet.
Fanynky označujú vaše romány za veľmi autentické. Dá sa povedať, že starnú spolu s čitateľkami. Dotýkate sa aktuálne tém, ktoré prežívate ako je napríklad odchod detí z domova. Dostáva sa vám o tom aj spätná väzba?
Moje romány sa menia spolu so mnou. Predsa len, mám trocha odlišný pohľad na svet, než aký som mala, keď som mala tridsať, a to sa odráža aj v mojich knihách. V knihách sa dotýkam takmer všetkých tém, ktoré prežíva ktokoľvek z nás: či ide o smrť, stratu najbližších, choré dieťa alebo starnúcich rodičov. Život ako taký je najväčším zdrojom inšpirácie a motivácie byť ešte silnejším a ešte lepším človekom. Aspoň pre mňa to tak platí.
Vašou veľkou záľubou je cestovanie. Do akých končín najradšej vyrážate a s akou partiou?
S manželom cestujeme len po Európe, pretože, ako s obľubou hovorievame, sme Európania. Cestovanie a spoznávanie krajín milujem, vždy sa na cestách cítim ešte slobodnejšie, ešte inak. Na cesty vždy chodievame dvaja, ja a manžel, plus niekto, kto práve chce a má čas. Často chodíme s našimi dospelými deťmi, s priateľmi… A vždy je to úžasné, fascinujúce a inšpirujúce. Nikdy nechodievame na jedno miesto: jednoducho nasadneme do auta a spoznávame kúty Európskeho kraja.
